Krížom krážom

Už dlhšie som sa neozvala, a to z jednoduchého dôvodu- koniec marca nepriniesol nič. Skúsim ale zhrnúť nejaké tie highlighty.

Absolvovali sme niekoľko ďalších výletíkov, napríklad na konečnej autobusu 13 sme objavili Zouchengské more- Xiwei rezervoár. Niečo ako Liptovská Mara s exkluzívnou obytnou štvrťou pri brehu a plánmi výstavby veľkého projektu, ktorý má túto časť mesta zmeniť na pravdepodobne veľmi lukratívne letovisko.

Prešli sme sa popri brehu, cestou prehĺtali malé mušky, ktorých tam bolo fakt požehnane a pozorovali rybárov pripravujúcich sa na sezónu opravovaním lodiek a svadobné páry, ktoré si prišli k tomuto romantickému jazeru nafotiť nezabudnuteľné svadobné foto.  

Cestou autobusom žasneme nad čínskymi cestami za mestom – sedem pruhov v jednom smere, sedem v druhom... Avšak prázdne a nikam nevedú, po 10 km sa napoja na obyčajnú cestu....blázni, tí Číňania? Alebo ste si spomenuli na Severnú Kóreu? :)

Kúpili sme si šarkana  a pokúsili sa zapadnúť medzi čínskych dôchodcov a deti ( lebo táto skupina obyvateľstva sa tu tomuto športu venuje). Ale moc to nešlo. Ani to púšťanie šarkana, ani zapadnutie do davu. Jedno s druhým asi aj súviselo, lebo sme dosť pútali pozornosť našou neschopnosťou udržať šarkana vo vzduchu dlhšie ako 5 sekúnd. Kúpili sme orla a on mal furt tendenciu zletieť strmhlav dole a naraziť si čumák o čínsky asfalt. Mali sme kúpiť radšej supermana, dával by si isto väčší pozor :) Ľudia vôkol mali dosť veľkú snahu pomôcť, a asi nám hovorili aj dosť veľa užitočných rád (ak to neboli iba posmešky). Akosi sme ich nevedeli zúročiť. Kopu srandy sme mali aj tak, každopádne :D

V utorok sme sa vybrali  na výlet vláčikom do Yanzhou. Prichádza obrovská dvojposchodová plechová obluda. Na našich cestovných lístkoch je isto presne napísane, ktorý vagón, ktoré kupé, i ktoré poschodie, avšak v zhľadom k našim znalostiam čínskeho jazyka v tom vôbec nemáme jasno. Nastúpime do prvého. Je to lôžkový vlak, čo znamená, že v každom kupéčku sú 4 čí 6 lôžok a sedí sa na dolných. Všetky sú plné a v každom Číňania niečo tlačia, najčastejšie vifon. Do toho sa mieša vôňa prúdiaca pravdepodobne  z toalety. Vzduch je čerstvý a svieži,  preto si radšej sadneme na rímsu pod oknami pred kupéčkami a sme vďační, že cesta trvá len 15 minút. Yanzhou je v podstate druhý Zoucheng, ale aspoň zmena. Nacházdame krásny park s rozkvitnutými magnóliami, zelenajúcimi sa vŕbami  a čínskymi pavilónikmi okolo jazierka. 

Ako stvorený na nedeľný oddych.Upíjame si z Laoshan-bíra a pozorujeme čínske rodinky.

Na cestu naspäť zvolíme radšej autobus. Nebol to dobrý nápad. Do takého čínskeho autobusu sa naskakuje a vyskakuje kdekoľvek a za jazdy, za energického pokriku tety sprievodčíčky. 35 kilometrov nám trvalo vyše hodiny. Hlavne preto, že v polke cesty šofér vyskočil z busu, kúpil si pol kila arašídov, a pustil sa lúskať. A ešte aj preto, že namiesto cestami sme išli vždy necestami. Čím viac výmoľov, tým lepšie. Natlačení vo veľmi  nedostatočnom priestore medzi sedačkami, so strechou autobusu podozrivo blízko, sme pri všetkom tom natriasaní zmenili názor. Nabudúce asi pôjdeme zase vlakom.....:D

Tiež sme boli  navštíviť nášho kamaráta Icjua v predajni elektorniky a dohadujeme sa s ním na pivo. Žiaľbohu, nasledujúce dni priniesli iné starosti a radosti a odvtedy sme sa mu neozvali.

O starostiach

 Tvrdá rana prichádza v sobotu: budeme sa opäť sťahovať. Do hotela. Na zvyšných 5 mesiacov. Viete si predstaviť 5 mesiacov bývať v hoteli!? Bez kuchyne, bez práčky a s cuzdou čínskou chyžnou prevracajúcou vaše veci každý deň? Keď sme si po mesiaci konečne niekde zvykli, zabývali sa a cítime sa ako doma? To totiž v Číne nie je také ľahké. Tu končí všetka sranda. Vážne. Zúrim, frflem, mračím čelo a obohacujem moju bežnú slovnú zásobu o niekoľko slovných spojení, ktoré sa síce na dievča nehodia, zato sa veľmi hodia na príslušnú situáciu. Najhoršie totiž je, že úplne nerozumieme, v čom je vlastne problém. Komunikácia s kolegyňami opäť neúspešná. Šípime, že to bude mať niečo spoločné s našími vízami a tak nasledujúce dni trávime na internete a googlime ako obísť tieto prekážky nášho čínskeho šťastia. Ako cudzinci na turistické víza nemôžme bývať inde ako v hoteli alebo podobnom ubytovacom zariadení. Vygooglime, že v Pekingu alebo Hong Kongu sa víza dajú zmeniť pomocou špecializovaných agentúr. Už sa v duchu zmierujeme s myšlienkou výletu, keď zistíme, že problém je aj inde. Kôli blížiacemu sa EXPU v Šanghaji sa asi zmenili podmienky alebo čo, a nielen, že  zmeniť víza je väčší problém ako obvykle, ale ani by to nepomohlo, lebo aj tak nemôžme bývať na byte. Nejdem tu rozpisovať detaily ani kritizivať čínsku byrokraciu. Každý inteligentný človek si na tomto mieste isto vie veľa domyslieť. Každopádne, zapili sme to dosť veľkým množstvom čínskej pálenky  a použili ešte dosť veľa na-dievča-sa-nehodiacich slovných spojení. A nasledujúce dni prešli v nie práve dobrej nálade.

Ako som vstala ľavou nohou z postele

Štvrtok bol asi najhorší z mojich zlých dní. Ráno o deviatej ma budí smska, že o pol 10 máme byť v office. Nadšene klopem Tonicovi na dvere a v zhone sa vymotkáme z domu. Bez rannej kafé či raňajok, navyše včera som do dákej tretej strihala video. Letíme do officu na úplne zbytočný rozhovor s Mr. Chenom ako urobiť naše hodiny viacej active. Na každej hodine spievame inú pesničku aj s pohybovým úkonmi, hráme sa jednu alebo dve hry, pripravujeme si farebné kartičky, sťahujeme obrázky, počúvame listeningy alebo pozeráme DVD. A oni chcú hodinu ešte viac active. Tak už neviem. Rady Mr. Chena boli, aby sme milovali svojich študentov, boli s nimi kamaráti a veľa podobných teoretických  kecov, ktoré v dnešné ráno rozhodne nepadli na úrodnú pôdu. Nenamáham sa už ani byť milá, prestáva ma tento ich prístup baviť. Potom má polhodinu Mr. Han preslov a dievčatá sa nám to ani netrápia preložiť, tak im ručne stručne vysvetlím, čo si o tom myslím. Veľmi málokedy bývam taká zlá, ale dnes som vážne vážne asi nemala vstávať z postele. Aj Tonic mám taký pocit sa ma už bojí :D Dievčatá nám teda preložia, že víza si zmeníme až o mesiac (zrazu to vôbec nie je súrne) a budeme musieť platiť za jednu izbu v hoteli, aj keď budeme bývať na byte. Stupid. Ale zatiaľ lepšie ako nič. Takže tak sa zdá, že platíme za hotelovú izbu, od ktorej nemáme kľúče a vlastne ani nevieme, kde je hotel.

Poobede skype hovor s domovom a zlá nálada pretrváva. Bombardovanie otázkami, na ktoré netuším odpoveď, hoci by ma tiež veľmi zaujímala, ma deptá ešte viac, hlavne preto, že im nedokážem vysvetliť, ako to tu funguje, či skôr nefunguje. Že neviem kedy budem mať dlhšie voľno, kedy bude výplata a dokonca ani aká. Neviem, lebo moje kolegyne sú spomalené, vypatlané, vyplašené a trošku neschopné. A hoci sú učiteľky angličtiny, nevedia po anglicky a nedá sa s nimi komunikovať. :/

Náladu vie vylepšiť už len studená sprcha v kúpeľni, kde je +5 a to asi preháňam. Netušíme, čo sa stalo. Odrazu proste začala opäť tiecť len studená. Stalo sa to asi vtedy, keď prestali kúriť. Číňania si asi myslia, že vonku je už tak horúco (9°C), že kúriť netreba. A tak teplotný rozdiel medzi von a dnu prestal existovať. Vlastne nie, keď svieti slnko, vonku je teplejšie. Aspoň nás to núti tráviť viac času na čerstvom vzduchu. Druhou výhodou je, že môžem opätovne využiť môj spacák. Pozerám v ňom telku a spím v ňom a aj pod perinou. Vyliezť každé ráno z postele do tej kosy – to  je skutočne krásny začiatok dňa. Napadajú ma pri tom samé ľúbezné slová.

Ako pokračuje učenie?

Hodiny u pána Chena začínajú byť vyčerpávajúcejšie ako zvyčajne. Dvaja najbystrejší študenti, o ktorých pomoc sa na hodinách opieram pravdepodobne zdielajú obojstrannú náklonosť, ktorú prejavujú typickým pubescentným  spôsobom: vzájomným nepriateľstvom. Upokojiť ich večné hádky, strkania, zahadzovanie farbičiek a neskutočnú súťaživosť je vskutku namáhavé. Navyše po posledom rozhovore som pod prísnym drobnohľadom počas celej hodiny Mr. Chena, jeho ženy, Maddy, Jean a aj Tonic bol donútený prísť, aby nabral inšpiráciu.  Nakoniec mi bola Mr. Chenom udelená pochvala za skvelú hodinu a že nemá žiadne výhrady. Čo je dosť vtipné, lebo dnešná hodina nebola o nič inšia ako všetky predchádzajúce, akurát som bola viac nervóznejšia zo všetkých tých ľudí navyše. 

Môj názor na knižky NCE, ktoré používame na ostatných hodinách sa nezmenil. Sú to jedny z tých, ktoré prinášajú skvelý inovatívny spôsob oproti tradičnému bifľovaniu sa gramatiky a pritom postrádajú hlavu a pätu a sú natoľko inovatívne, že nedávajú zmysel.  A natoľko staré, že ma nútia učiť slovíčka ako keyboard operator alebo air hostess, ktoré sa vlastne vôbec nepoužívajú. Aspoň je to výzva pre moje učiteľské schopnosti :)

Náš office sa presťahoval. Je to trošku ďalej od nášho bejváku, ale aspoň máme cestou supermarket a skvelý potravinový trh. Nový office je v škôlke. Bez internetu, ale celkom pekné prostredie a aspoň tu bude veselo. Na stenách máme pomaľované rybky a kvietky a dá sa odtiaľ vyjsť rovno na nádvorie, kde sú detské preliezky a kvitne strom.  Ruch nehrozí, lebo v tejto škôlke sú štyri deti  a 5 učiteliek. Čína. Pýtam sa Maddy, či je tu bežné dávať deti do škôlky, alebo si ich mamičky radšej nechávajú doma. Maddy samozrejme neporozumie mojej otázke a odpovedá, že  za najlepšie súkromné škôlky sa ceny vedia vyšplhať aj na 10 tis. yuanov. Aj táto debata nás zaujme a tak sa dozvieme, že za základnú a strednú školu neplatia, ale opätovne platia za univerzity, a to približne 6000 yuanov za semester, a to len obyčajná výška v Jiningu, obyčajnom provinčnom meste. Keď vezmete do úvahy priemerný čínsky plat, univerzity musia byť poloprázdne. A ja som sa sťažovala, že musím platiť za to, že študejm výšky dve. 

Dievčatá nám konečne stanovili aj  dáky normálny časový harmonogram. Nemusíme sa  celé dni len poflakovať v okolí a byť v strehu, kedy nám napíšu, aby sme utekali do officu.  Streda až piatok poobede si budeme spoločne pripravovať v office hodiny a po večeroch učiť buď tu v škôlke alebo ukážkové hodiny. A cez víkendy klasika. Samozrejme to končí tak, že pri nás sedia a nudia sa, kým nám s Tonicom sa horšie pracuje, lebo nemáme intrenet, všetky knihy sme si museli trepať so sebou a vždy sa niečo zabudne. Ale kašlať na to, aspoň máme pocit, že tu pracujeme. Kočky nás naučili ešte niekoľko hier, kúpili nám  k našej veľkej radosti fixky a tak sa púšťame do výroby ďalších farebných pomôcok a kartičiek.  Vraciame sa myšlienkami do škôlky, alebo destskej družiny, k tomu nam hrajú english kids songs a príjemné pracovné poobedie za nami :) Keď sa vrátim domov budem neskutočne infantilná. Dopredu všetkých varujem :D

O pol piatej končí blízka škola a chodíme k bráne rozdávať letáky o našej jazykovke. Holky ale nevedia veľmi robiť marketing a je to dosť neúspešné. My by sme aj mali s Tonicom zopár nápadov ako prilákať pozornosť verejnosti, ale opätovne nás zrádza jazyková bariéra :/