Hneď na úvod jedného z posledných čínskych blogov by som sa s vami rada podelila o jedno ohromné životné zistenie. NIKDY NEVIETE, KEDY PRÍDE POSLEDNÉ ZBOHOM. Preto vážte každý deň, ktorý v danej realite máte, a nič neodkladajte na neskôr. Klišé? Asi áno. Ale dookola opakované frázy majú isté čaro v tom, že sú pravdivé. Aj keď ich praobyčajný zmysel si každý naplno uvedomí, až keď sa mu rozbije krčah, s ktorým chodil každý deň po vodu. Už druhýkrát mi Ázia ukázala, aké sú krčahy krehké a súčastnoť vrtkavá.
Posledné dni, kým sme ešte nevedeli, že sú posledné
Odkedy som sa vrátila z Hong Kongu, stalo sa toho spústa, aj skvelého aj zlého. To zlé sa väčšinou (vždy) týkalo práce a to skvelé toho, čo sme robili po práci.
Koncom mája pán Han z ničoho nič zmizol z našich životov. Vrátil sa proste do Shanghaja. Povedať dovidenia v Číne asi nie je v móde. Novou manažérkou sa stala Doris, spolu s Markom. Už s pánom Hanom prítomným v Zouchengu sa pracovalo ťažko, čo je pochopiteľné keď si uvedomíte, že šéf anglickej jazykovej školy nehovorí po anglicky. S pánom Hanom vzdialeným 1000 kilometrov od Zouchengu sa však pracovalo ešte ťažšie.
Doris práve vyliezla zo školy a je plná elánu a prázdnych kecov, ktoré sa všade v školách tlačia do hlavy ale v praxi nemajú žiadny úžitok. Moc jej udrela do hlavy s veľkým BUM a z dievčaťa, ktoré som pred tým mala rada a celkom si ju vážila, sa stala namyslená mladá krava. Ani ona to chúďa nemala moc ľahké, lebo trpela takmer rovnakým nedostatkom informácií o tom, čo bude ako my, mala obrovskú zodpovednosť a absolútne žiadne právomoci a bez povolenia zo Shanghaja si takmer nemohla ani odskočiť na záchod, nieto ešte urobiť akékoľvek manažérske rozhodnutie. A na krku troch nespokojných bielych stážistov, bombardujúcich ju otázkami alebo sťažnosťami, na ktoré s vervou pokorne odpovedala niečo z nasledujúcich variánt: „Budeme o tom premýšľať. Zajtra to prediskutujeme. Uvidíme, čo povie pán Han. A kedy mu zavoláte? Neviem, možno zajtra?“
Ja, Doris, a umely usmev :}
Mojou novou asistentkou sa stala Cindy. Asistuje najlepšie ako sa dá, na každú otázku verne odpovedá: „I dont know“ a namiesto aby prekladala deťom, čo hovorím, počúva mp3 player a píše sms-ky. Ešteže tam je, nezaplatiteľný pracovník.
Pán Han zase dostával v Shanghaji samé stupídne nápady, ako pracovný čas od 8 rána do 9 večer a kvasiť v office, aj keď nemáme žiadne hodiny a nemáme tam čo robiť, alebo uprostred kurzu zmeniť knižky, z ktorých sme pracovali dovtedy a podobné lahodné kúsky.
Mark je z toho všetkého ešte viacej frustrovaný ako my, keďže ako nový manažér sa zúčastňuje meetingov väčšinou on a sám sa borí s absolútne nepochopiteľnou čínskou pracovnou morálkou - nikto nič nevie a nikto nemôže nič urobiť. V skratke, celý systém funguje ešte debilnejšie, ako predtým.
A tak som v práci prešla do smutnej rezignácie a začala pracovať ako pravý čínsky pracovník. Vyhýbam sa meetingom, nemám žiadne nápady ani návrhy, nič si nemyslím, nič neviem, a nič ma nezaujíma. Jediné, čo si stále opakujem je, že učím pre tie decká, tak sa snažím vymýšľať zábavné hry na hodiny a iba sa tvárim, že používam knihy. Už len dva mesiace, opakujem si stále.
Chvíľu bolo ticho a kľud. Náš čínsky mimopracovný život sa vďaka šialenému pracovnému rozvrhu takmer zrušil. Louise som nevidela celé 3 týždne. Nehrozí ísť niekam na večeru, nič.
Potom prišiel čas, keď sa náš pohár trpezlivosti vylial ako rieka po mohutnom daždi. Trochu sa podupalo nohami, pobúchalo dverami, vypustilo sa niekoľko tvrdších slov a opustila pôda officu a nasledujúci deň veci začali naberať lepší spád.
Začali sme chodiť do officu iba pár minút pred tým ako začala hodina, alebo keď sme sa potrebovali na hodinu pripraviť. Nikto nám nezapisoval čas kedy a koľko tam odsedíme. Zrazu bola Doris schopná dať nám aspoň deň dopredu vedieť rozvrh ukážkových hodín, ktoré sme učili pomimo našich kurzov, a to aj s približným levelom angličtiny študentov, čo bolo pred tým neskutočné scifi a dozvedali sme sa to tak 5 min pred začatím takejto hodiny, častokrát aj 5 minút po.
Zobrali sme do vlastných rúk aj našu neutešenú situáciu s hotelom. Chcelo to len šikovného prekladateľa (moju kámošku Louise), fľašu pálenky pre hotelového manažéra a pár fotiek pred hotelom za reklamnými účelmi. A vybavené. Už neplatíme za izbu, hoci nás hotel stále registruje ako svojich hostí. A naše peňaženky sú plnšie o 2000 korún slovenských mesačne (aspoň by boli, keby sme 15 dní po tejto úspešnej akcii neboli nútení ukončiť naše čínske bačovanie).
Aj náš mimopracovný život sa dostal do starých koľají, opätovne bol čas na výlety, i na večerné posedenia v čínskych barbeque reštauráciách pod holým nebom. Na stretávanie čudných priateľských indivíduí, ktorí nevedia po anglicky, ale hrozne radi by s vami celý večer komunikovali, alebo i čudných indivíduí, ktorým chýbajú prsty na potetovaných rukách a poskakuje okolo neho niekoľko vystrašených prisluhovačov a dirty girls, ako v Číne označujú prostitútky. Toto stretnutie sme samozrejme hneď po pochopení, že ide o drobného čínskeho mafiánika vcelku rýchlo slušne a rázne ukončili. Zato stretnutie so živými budhami, ako sme nazvali skupinu veselých robotníkov s veľkými bruchami, sme si patrične užili, hlavne Mark, ktorý bez mihnutia oka vyhrával všetky súťaže v exovaní piva.
Odviezli sme sa vláčikom do Jinanu, hlavného mesta provincie, a autobusom číslo 101 na niekoľko milých výletov na vidiek, kde sme sa motali po dedinkách a oberali čerešne v ovocných sadoch.
Začiatkom júna mám však i tak pocit, že už mám tohto čínskeho života plné zuby a bolo toho dosť. Nenachádzam radosti ani v predtým obľúbených aktivitách, lebo i tie začali naberať rutinný spád. Čas zmeniť prístav, vravím si.
O pár dní na to som dostala, čo som si želala. Naša manažérka Doris nám, zase len tak, akoby mimochodom, medzi rečou, oznámila takú dôležitú vec, že imigračné úrady už o nás a našich turistických vízach vedia a máme povolené pracovať iba do 15.6. Čiže do týždňa sa musíme odpratať. Nevieme presne, ako sa to stalo, ale keďže v tomto malom meste o nás už hádam každý vedel, nie je prekvapivé, že sa to donieslo aj tam, kde nemalo. Ako to už v živote býva, aj keď dostanete to, čo ste vlastne chceli, nie ste stále spokojný a začalo mi byť ľúto, že to tu už končí a vyrátavať si, čo všetko som tu ešte nestihla a už ani nestihnem. Ďalšia ázijská rana pod pás, asi mi nie je súdené nič tu normálne dokončiť. Ale prvotné rozčarovanie prešlo a s vervou sme sa pustili do plánovania výletu a ja do hľadania ďalších stáží. Tak, ako sme to v podstate plánovali predtým, len o mesiac skôr, ako sme čakali a s minimálnym časom na prípravu.
Posledné dni, keď sme už vedeli, že sú posledné
Na rozdiel od Indonézie som teraz mala aspoň týždeň k dobru pred odchodom odučiť posledné hodiny a rozlúčiť sa so študentami. Pri niektorým obľúbených mi dokonca vytieklo pár slzičiek.
Taktiež som mala čas porozlučovať sa prakticky s každým, koho som tu mala rada, alebo aj nemala, ale bolo to slušné. Takže náš posledný hektický týždeň sa niesol v znamení večerí s riaditeľmi škôl pre ktoré som učila, kolegyňami a tých pár prieteľmi, ktorých sme tu mali, ako Louisa a Heather (čo bola skôr jedna z Tonicovych čínskych girlfriendiek ;) Zjedlo sa veľa dobrého jedla, vypilo sa veľa piva a nanešťastie aj veľa baijou- nechutnej čínskej pálenky a odspievalo množstvo pesničiek v karaoke baroch a bol tu čas zaplniť kufre, upratať náš európsky bytík a odovzdať kľúče od officu.
Stalo sa ale asi presne to, čomu sa vraví: v najlepšom treba skončiť. Z Číny odchádzam podstatne ľahšie ako z Indonézie. Nevytvorila som tu také hlboké vzťahy (ak aj, tak také, ktoré neprekročili hranice Slovenskej republiky) a problémov bolo toľko, že bolo ťažké sa do tejto byrokratickej krajiny zaľúbiť. To, čo mám na Číne rada, to je typické pre celú južnú Áziu, a tú neopúšťam. Nebude mi preto chýbať uvoľnený spôsob života, nikam sa nenáhliaci domorodí obyvatelia so zakorenenou predstavou, že svet je gombička, ani ich neskutočná trpezlivosť a schopnosť povzniesť sa nad osobné nepohodlie. Je úžasné stretávať ľudí, ktorí nemajú nič a pritom stále vedia, že majú všetko, čo je dôležité, ale budem ich stretávať aj naďalej. Nebudú mi chýbať stánky s jedlom rolzožené na chodníkoch, pokrikujúci pouliční predavači, neodbytný rikšári, snažiaci sa nalákať vás do svojej rikše, horúce slnko či monotónne vrčanie ventilátora. Posledný týždeň totiž priniesol aj úspešné interview s jazykovou školou vo Vietname, a hoci ma celý nasledujúci mesiac čakali ešte potrebné vybavovačky, mala som vo vrecku plán aspoň na ďalších 5 mesiacov v Ázii. A to stačí.
Komentáre