Krížom krážom

Incredible India! To je motto, ktoré používa indický turistický ruch. Nájdete ho na prospektoch malých lokálnych cestoviek, i na internetových stránkach tých zahraničných. Dokonale vyjadruje všetko.

Veľa sa o tomto subkontinente popísalo. Väčšinou samé zlé veci. Aká je strašne nehygienická a špinavá. Ako hrozne smrdí. Aká je nebezpečná a zaostalá. Mám pocit, akoby do Indie cestovali samé trasorítky. Hnevá ma to, lebo kôli ich vydeseným správam a blogom som podľahla obavám a vyčlenila si na túto úžasnú zem len chabé dva mesiace.  Je na čase zboriť všetky tieto mýty o Indii. Vitajte totiž v Ázii, trasorítky!

Taká Čína vám, vážení, smrdí oveľa oveľa viac! Tam totižto niekedy smrdí aj jedlo, lebo Číňania sú schopní skonzumovať neskutočné veci.  Záchody sú v Indii v podstate najčistejšie aké som doteraz na ázijskom kontinente videla. Sú to väčšinou  práchnivé, drevené búdy, ktoré rozhodne nevyzerajú vábne….ale sú čisté. Málokedy ste nútený stať sa svedkom výsledku úsilia vášho predchodcu či, častejšie,  predchodcov. Skúste ísť niekedy na záchod v Číne. Nie však tesne po dobrom obede, mohli by ste totiž do tej nechutnej diery v zemi pridať aj  obsah svojho žalúdka. A vďaka čínskemu kolektivizmu pritom ani nebudete sám. Oddelené kabínky tam nie sú veľmi v móde. Nie, ja teraz nekydám na Čínu. Čínsky svet má svoje  neoceniteľné plusy a zbožňujem ju rovnako ako každý iný kúsok ázijskej zeme. To je však iný príbeh.

Je pravda, že je tu veľa odpadkov. Opäť raz, nie ste vo Švajčiarsku. Ak ste sa chceli prechádzať po čistučkých uliciach lemovaných dokonale upravenou zelenou trávičkou, pravdepodne ste na križovatke východ-západ odbočili zle. Čakala som ale, že si tu budem musieť raziť cestu ako buldozér pomedzi smeti a ľudské exkrementy. Tak buldozér netreba. Aj keď je pravda, že uzavreté topánky vedia byť výhodou :) 

Tiež je pravda, že India sem tam slušne smrdí. Lenže aj krásne vonia. Pri presune po ulici vôbec nešetrí váš nos. Od stánku k stánku zápach hneď  strieda neodbytná vôňa indického karí, pri ktorej okamžite opäť vyhladnete. Pri obchode s koreninami zase tak silno vonia škorica, že máte pocit, že tam predávajú Vianoce.  Hneď  o chvíľu vás vôňa ananásu a chlebovníka od predavača s ovocím nenechá na pochybách, že leto visí vo vzduchu. Potom prejdete okolo smradľavej stoky, to aby ste zostúpili naspäť na zem :) Z mizérie vás ale raz dva vytrhne predavačka s kvetmi, ktoré miestne ženy nosia každý deň vo vlasoch. Neviem či je to tým kontrastom, lebo je jasné, že na čiernej biela viacej kričí, ale všetko tu vonia akosi intenzívnejšie. Veď aj vo Vietname všade predávali chlebovník, ale nikdy mi to dáko nevoňalo. Tu však už dopredu viem, že o 5 metrov bude stánok s týmto čudesným ovocím a chystám si peňaženku.  Nedokážem proste odolať.

Šaty robia Indiu

Celkovo tu ľudia chodia oblečení veľmi tradične. O mužskej konfekcii možno povedať, že je o čosi modernejšia. Ide o tesilové nohavice a košeľu s krátkym rukávom a vreckom na prsiach, v ktorom nosia zastoknuté guľôčkové pero. Aj keď hlavne mimo mesta sa nájde veľa takých, čo pobehujú v plátenej pánskej sukni, ktorá im zároven slúži ako utierka a obávam sa že aj ako toaletný papier.

Ženská konfekcia je to, čo robí túto krajinu takou farebnou. Asi 80% žien dodnes nosí sárí. Jedno z najzložitejších oblečení na svete, kde každý kúsk látky má presne predpísané kde ako okolo čoho má byť ovinutý. Vraj nie je jednoduché naučiť sa v tom pohybovať. 18% nosí kurthu, čo je indická verzia tuniky. Kombinuje sa s látkovými nohavicami a šatkou, ktorú nosia paradxne úplne opačne, oba konce prehodené dozadu na chrbát, rozprestretú na hrudi, zakrývajúcu tie zaujímavejšie časti ženského tela. Sárí, kurthy i  šatky sú všetky neskutočne farebné, vyšívané, vzorované, flitrované a tie krajšie dievčatá v nich vyzerajú ako princezné zabudnuté z dákej rozprávky. Iba posledné dve percentá nosia džínsy. Na ulici je to vážne rarita. Riflonosičky sa združujú najmä v moderných nákupných  centrách či baroch.

Byť dostatočne cudne zahalený je v indickej spoločnosti nepísaným pravidlom. Indovia usudzujú, že kto nie je dostatočne zahalený, je príliš chudobný na to, aby sa poriadne obliekol. A tak tričká bez rukávov a kraťasy sladko odfukujú na dne môjho kufra a v 40tkach sa veselo paríme vo vhodnejšom odeve. Prišlo indické leto a dá sa to zvládať čím ďalej tým menej. Tiež zbožňujete ten pocit, keď si dáte sprchu a hneď ako skončíte máte pocit, že potrebujete ďalšiu?

Ako som už spomínala, vo vlasoch nosia kvety, a na koreni nosa farebnú bodku, ktorá predstavuje tretie oko Šivu. Šiva je boh – ničiteľ, ničí všetko zlé. Ak otvoríte jeho tretie oko, vystríhate sa vlastne zla. Dokonalý obraz dotvárajú bangle – pestrofarebné lesklé náramky jemne cinkajúce pri každom pohybe zápästím,  prstene a retiazky na nohách. Každá z tých vecí má dáky  ochranný či spirituálny alebo aký už význam, ja by som však proste povedala, že Indické ženy sa rady parádia :)

Na rozdiel od drobných vyziabnutých Vietnamok, Indky sú vyššie, a častokrát aj tučnejšie. Mnoho z nich je naozaj tučných. Z farebných sárí vykúka okrúhle bruško. Čomu sa divím, a vy sa budete tiež, keď vám vysvetlím, ako  a čo jedia

O karí a o masale

            Indická kuchyňa tradične patrí medzi tie na zozname gurmánskych finalistov. Základom je, ako inak, ryža. Veľa jej tu nejem, lebo uprednostňujem všetky tie variácie indických placiek, či posúchov, či ako ich nazvať, ako chappati, parota, dosa, pulka, roti…V ofice majú kôli tomu o mňa obavy, lebo vraj nejem dosť výživne. Chýbajú mi ryžové vitamíny :D

            K ryži a plackám je na výber široké spektrum kadejakých omáčok, karí a masalí. Pre mňa chutia všetky skoro rovnako. Striedam ich len pre zábavu a všetky sú proste horúce, pikantné, korenisté a výborné.

            Pokrm sa servíruje na banánových listoch, kde si z malých plechových misiek povylievate na ryžu všetky omáčky, sladké či slané, poriadne všetko rozmačkáte, požmolíte, udlapkáte a pravou rukou prinesiete do ústneho otvoru. Ľavá ruka má prísny zákaz dotýkať sa jedla či čohokoľvek. Má inú robotu, keďže Indovia si zrejme potrpia na životné prostredie a neplytvajú zbytočne toaletným papierom.

Mäso nie je veľmi obľúbené. Hindovia nejedia hovädzie, moslimovia zase braučové a tak ako naistejšia voľba ostala pre túto zmixovanú spoločnosť kuracina či ryby, aj to striedmo. Obsah omáčok teda tvorí rozvarená zelenina a nepredstaviteľné množstvo rôznych druhov strukovín. Prvé dva týždne som mäso v ústach vôbec nemala a ani som si to neuvedomila. Potom mi prišlo na um, že malá očista mojej mäsožravej osobe neuškodí, najmä keď sa čoskoro opäť budem ládovať domácou klobáskou, všakže, a volím  radšej vegetariánske pokrmy dobrovoľne.

Neodmysliteľnou súčasťou indického pokrmu je silný horúci čaj, prevarený s mliekom. Kým vám ho podajú v plechovom hrnčeku, najprv ho majster čajovník 10 krát poprelieva z jednej nádobky do druhej z výšky dobrého metra bez toho aby vylial čo i len kvapôčku. Najprv som pila čaj len kôli tomuto prelievajúcemu divadlu. Ale ako inak, zamilovala som si ho aj podľa chuti a neviem si už bez neho predstaviť deň.

To ako pijú stojí inak za zmienku tiež. Nikdy sa nedotýkajú ústami okraja fľašky, plechovky či pohára. Hlboko zaklonia hlavu a opatrne si lejú nápoj do hrdla zo vzdialenosti dákych 10 centimetrov. Ja som tak schopná absorbovať obsah jedného hltu, ale ako tak dokážu z chuti piť a popritom v záklone prehĺtať, to nechápem.

O doprave, ľuďoch a jazykoch

Medzi najväčšie indické klišé nepochybne patrí obrázok na prasknutie natrepaného vlaku s vysmiatymi Indami na streche či visiacich z dvier. Áno, naozaj to tu tak funguje. Stojí za to to vidieť. Indické vlaky majú čosi do seba. V tých najlacnejších sa nemôžem ubrániť pocitu žida deportovaného do koncentračného tábora. Dvere ani nemajú, asi aby sa ľahšie viselo, a namiesto okien len mreže. Príjemne tade prefukuje a sú rýchle, takže ich zbožňujem.

Z autobusov sa totiž visí tiež, ale visíte podstatne dlhšie, lebo chennaiské zápchy sú strašné. Presne preto sa snažím vyhýbať presunom okolo piatej – šiestej hodiny podvečer, kedy sa mesto mení na nepreniknuteľnú masu áut, motoriek, taxíkov, autobusov a žltých kadibúdok na kolesách, ktoré ovládajú prefíkaný majstri rikšári. Súčasťou takej indickej premávky sú ešte k tomu i obligátne posvätné kravy, na ktoré si treba dať obzvlášť bacha a obchádzať ich so zvýšenou úctou. Je ich tu vskutku hojne.  Ako vraví môj brat, keď nie je krava v dosahu 20 metrov, začína to byť podozrivé.    

Celý tento pestrofarebný cirkus riadia fešní  policajti v safari uniformách, vyzbrojení palicami, pripravení pri akomkoľvek dopravnom priestupku ručne stručne dať vodičovi najavo svoj nesúhlas. Zatiaľ som ich videla, žiaľ, len súhlasiť.

Okrem zápchy pocestnej sa v Indii vyskytuje ešte jeden druh, a to zápcha ľudská. Uväznený v mase ľudí, ani krok doľava, doprava či vzad, idete tam, kam sa ťahá dav. Nie, nedeje sa nič výnimočné, ani nikde nie je špeciálny výpredaj, to sa len podvečer vracajú ľudia z práce. V zlom čase na zlom mieste :D

 Proste, ázijská premávka v plnej svojej kráse. Už vám ani neviem porovnať, kde je vlastne horšia. Všade v Ázii je celkovo dosť šialená. Indovia sú na cestách ale asi rozhodne najbezohľadnejší. Systém, ktoý inde spoľahlivo funguje- nepozrieť sa vpravo vľavo a drzo vkročiť na cestu a očakávať od vodičov, že nakoniec vám aj tak budú musieť dať prednosť v jazde... tak to sa tu neodporúča. Teda pokiaľ nechcete skončiť ako mastný fľak.

To je udivujúce, lebo inak sú to ľudkovia nesmierne pozorní a nápomocní.  Ak niekoho požiadam o pomoc a dotyčný dobrák nevie pomôcť sám, vynaloží nepochopiteľné úsilie zohnať danú informáciu od niekoho iného namiesto mňa. Keď sa niekoho opýtam na cestu mám pocit, že by boli ochotní i odniesť ma tam na vlastných pleciach, keby som súhlasila. Ak nepožiadate o pomoc vy, ozvú sa sami, či náhodou niečo nepotrebujete. Len tak, pre istotu. Úžasní ľudkovia.

Aby som nebola priveľmi pozitívna – tiež vedia byť „vyrábači“ a informácie, ktoré niekedy podajú nie sú úplne exaktné. Nikdy sa nepýtajte Inda ako dlho to trvá niekde peši. “40 minút? Hodina?“ Pritom tam pokojne precupitáte za štvrťhodinku.

Neskutočným plusom je, že sa dohovoríte po anglicky. Už žiadne nezmyselné odpovede, nepochopené dialógy, žiadne gestikulovanie, poskakovanie a pantomímovanie. Alebo teda, takmer žiadne. Hlavne nie v meste. Úradnými jazykmi sú Hindi a angličtina. Hindi je na tom, paradoxne, v praxi oveľa horšie. Je to predovšetkým jazyk severanov a moji južanský kamaráti mu vôbec nerozumejú. Každý indický štát má vlastný jazyk a píše vlasntým písmom a tu sa rozpráva jazykom Tamil. Keď sa Ind presťahuje kôli práci či vzdelaniu do iného štátu, stáva sa rovnakým cudzincom ako ja a na komunikáciu mu ostáva iba angličtina. A tak máte v mestách viac ako  80% šancu, že sa bezproblémov dorozumiete.

Druhá vec je ale indická angličtina. Myslela som si, že vďaka Ajayovi som sa na to dostatočne pripravila už vo Vietname, ale prízvuk, ktorý ma čakal tu mi dodnes čarí úsmev na tvári. Niektorým cez telefón doteraz nerozumiem. Ďalšou záludnosťou je, že i keď vyprávajú v jazyku Tamil, Hindi, Telugu či akomkoľvek, i ten kto nevie po anglicky a chce byť cool, vpracuje do svojho slovného prúdu niekoľko anglikanizmov. Zozačiatku som z toho bola na prášky. Akým jazykom to dopekla hovoria? Je to angličtina alebo nie? Mám tomu akože rozumieť???

A aby zmätkov nebolo málo, vodu múti ešte jedna indická špecialita. Tzv. prikyvovanie na štýl pinguina. Okrem pokyvu zhora nadol  a zprava doľava v zmysle áno nie,  indovia majú ešte jeden typ, kedy naklonia hlavu doľava doprava niekoľko krát. Tí komickejší pritom vyzerajú ako tučniaci ťapkajúci sa  zamrznutou pláňou, preto ten názov. Znamená to niečo ako OK. Pre neskúseného amatéra, akým som ja, je rozlišovanie medzi pokyvom Ok a pokyvom Nie značný problém. Stávajú mi z toho vlasy dupkom od jedu najmä keď sa ponáhľam a potrebujem zistiť, či daný bus ide mojím smerom.  Sú totiž lenivý otvoriť ústa a doplniť informáciu aj slovným doprovodom. Už niekoľko krát sa mi stalo, že som nenastúpila do správneho autobusu, lebo som si pokyv nesprávne vysvetlila ako nie. Alebo si nekúpila kávu v stánku len preto, lebo som si myslela, že chlapík kýve hlavou: „Nie nie, kávu nemáme.“

Skrátim to. India je ázijská krajina ako sa patrí.  Nefunguje všetko ako má a s hygienov sa tu veľmi nebabrú. Nie je pre každého. Je užasná aj otrasná, voňavá aj smradľavá, facsinuje a povznáša, ale i neskutočne lezie na nervy... miluješ ju aj nenávidíš, každopádne, všetko je veľmi veľmi intenzívne :) India nikoho nenechá chladným.