Vietnamská hranica po druhýkrát
Tentoraz kamene, ktoré tvoria hraničný prechod Huu Nghi Quan medzi Čínou a Vietnamom, strážilo veľa ľudí. Ako rozmaznanej občianke Európskej únie, s matnými spomienkami na predúniové prechádzanie hraníc, kedy stačilo z auta dvakrát vystrčiť ruku s pasom a obdržať pečiatku, sa mi zdalo, že až príliš veľa.
Na medzinárodnej autobusovej stanici v čínskom Nanningu som spokojne nasadla na autobus, vďačne od stewardky obdržala pollitrovú fľašku vody a tešila sa, že svoj stokilový rozpadajúci sa kufor uvidím až vo vietnamskom hlavnom meste - Hanoji. Namiesto toho mu stojím zoči voči už po prvých 200 kilometroch. Naša útla tmavovlasá stewardka čosi melie, neviem rozoznať, čo po čínsky, či po vietnamsky, ale aj tak jedno :D Naznačuje, že máme vystúpiť. Som trochu zmätená, no všetci ostatní cestujúci sa tvária nadmieru suverénne. Už som si zvykla, že v Ázii väčšinou netuším o čo ide, tak uchopím rukoväť a nasledujem párik, čo sedel vedľa mňa. Autobus odfrčal.
Množstvo uniformovaných mužov, či skôr mužíkov, ma nenecháva na pochybách. Hranica. A každý si ju musí, v poludňajšom horku, odšľapať sám.
Kilometrík k čínskej kontrole. Niekoľkokrát mi scannovali batožinu a niekoľko uniformovaných čínskych mužíkov ma za účelom prehliadky obchytkávalo. Pas som vyťahovala asi 10 krát. Kilometrík územím nikoho k vietnamskej strane. Územie nikoho v rekonštrukcii. Preskakujem kopy piesku, štrku, spiacich robotníkov a drevené latky. Kufor sa drží. Vietnamská kontrola. Niekoľkokrát mi scannovali batožinu a niekoľko uniformovaných vietnamských mužíkov ma za účelom prehliadky obchytkávalo. Pas som vyťahovala asi 10 krát. Samozrejme všade schody, prahy, zákruty a podobné srandy, zabraňujúce vám pohodlne ťahať kufor na kolieskach za sebou. Kilometrík k stanovištiam autobusu. Na moje potešenie je tam taký, ktorý akceptuje môj cestovný lístok a opätovne sa zbavujem kufra.
Hotovo. Som vo Vietname :D
Hanoiské privítanie
Nikdy nemôžem prísť normálne. Vystúpiť z dopravného prostriedku a hneď byť privítaná osobou, ktorá ma má čakať. V Indonézii som na letisku vystresovane čakala skoro trištvrte hodiny v obkľúčení dotieravých taxikárov. V Číne som pol hoďku presedela na schodíkoch pred vlakovou stanicou v obkľúčení rovnako dotieravých taxikárov, s troma nefunkčnými SIM-kartami na kolene. Pri poslednom návrate na Slovensko v horúčke hľadám rodičov, ktorí pre istotu čakali v odletovej hale namiesto haly príletov :) Tento raz ma nečakalo nič iné. Vôbec som totiž nevystúpila na stanici.
Vo Vietname centrálne autobusové stanice nie sú veľmi v móde. Dopravu zabezpečuje množstvo súkromných liniek, a cestujúcich naberá aj stráca po ceste. Tak i teraz v Hanoji všelikde zastavoval a ľudia vystupovali. Až sme sa ocitli v úzkej uličke voľakde medzi domami, kde autobus naposledy vydýchol a vypustil posledných cestujúcich. Našla som sa ...nikde. Nepreháňam, ale presne v tom momente sa totálne rozpršalo.
Začína to dobre. Chytím kufor a chvíľu sa čľapkám cez mláky, s mojím rebelujúcim dáždnikom nad hlavou, ktorý si zopakoval svoje predstavenie od Detianských vodopádov. Ale rýchlo mi dôjde, že aj tak netuším, kam to idem.
Taxikárovi sa snažím vysvetliť, že autobusová stanica. „Bus station, yes, bus station. 2 kilometres.“ Opakuje. Po chvíľočke sme zastali. Kvapky zúrivo klepocú o karosériu auta. Obzerám sa okolo seba a nechápem prečo stojíme. „Bus station,“ mávne rukou smerom k neďalekej zastávke MHD. Plesknem rukou o čelo a schuti sa zasmejem. :)
Nakoniec som sa tam, samozrejme, dostala. Dovolala som sa Nhung, a oznámila, kde má po mňa prísť. Na toaletách sa dala trošku dokopy, preventívne si uchlipla zo slivovice a bola opäť pripravená čeliť vietnamským dobrodružstvám.
Z Nhung, chalaniska, s ktorým som vyše mesiaca komunikovala ohľadom mojej stáže, sa vykľula sympatická dievčina. Prifrčala na motorke. „Ups, tvoja batožina je asi príliš veľká na môj skútrik,“smeje sa. Vážne čakala, že prídem na 5 mesačnú pracovnú stáž s kabelkou??? Znovu nasadnem do taxíku, ktorý tentokrát aspoň vie, kam ma odviesť.
Nasledujúcich 24 hodín bolo tradične ázijských a nesmierne príjemných. Hanoi u mňa na prvý šup zabodoval. Horúce hektické mesto, šialená, väčšinou motocyklová premávka, palmy, usmievaví ľudia a skupina rozšafných uvravených Aiesec-erov, ktorí mi vyplnili program:) Prespala som u Nhung, v dome, ktorý si prenajíma s ďalšími študentami.
„Táto izba je veľmi jednoduchá, vlastne v nej nie je nič, iba posteľ,“ vraví, keď sa spolu naťahujeme s kufrom na úzkom schodisku, mieriac na tretie poschodie. „Posteľ je jediné, čo potrebujem,“ vravím si. Keď však otvorím dvere do izby, žiadnu nevidím. Iba akúsi drevenú paletu na zemi :)
Čakala ma uvítacia párty. Zoznamujem sa s množstvom Aiesec-erov, samozrejme si nepamätám ani jedno z ich šialených mien. Večeriam fantastické kura na kari, na moju počesť dokonca príborom, s ktorým po 5 mesačnom odlúčení narábam rovnako neobratne ako ostatní. Všetci hovoria fantasticky po anglicky, dokonca aj keď riešia len nejakú volovinu medzi sebou, čo neskutočne oceňujem. Aj keď výslovnosť sa opätovne stáva zdrojom nedorozumení. „There is a famous short leg here in Hanoi.“ Short leg, krátka noha!? Divím sa. Nakoniec sa z toho vykľulo lake, jazero. Čo malo znamenať slovo short som doteraz neidentifikovala :)
Ďalším bodom programu bolo pochopiteľne Karaoke. Po Číne som ani nič iné nečakala. Hneď som spievala slovenskú hymnu :D
Párty skončila do desiatej, čo v Ázii znamená sleeping time. Tak akurát, aby som sa unavená ako pes zviezla na moju drevenú podložku a spala ako zarezaná.
Sight-seeing začína hneď ráno o 8. V spoločnosti 4 nových kamarátov sa na motorbikoch preháňame spletitými uličkami starého mesta. Nhung jazdí rovnako chaoticky ako Olan, keď ma vyvážala na skútri po Indonézii. Hlavne brzdí presne tak ako sa má, na poslednú chvíľu a na doraz. To však nečaká, že pri takomto zabrzdení sa na ňu ovalí 60 kilové hebedo, ktoré prišlo z Číny namiesto Mati:)
Architektúra Vietnamu je veľmi pestrofarebná a veľmi veselá. Z akéhosi nepochopiteľného dôvodu majú Vietnamci tendenciu stavať extrémne úzke a radšej vysoké budovy. A najlepšie ich nasekať nahusto vedľa seba. Na každom poschodí je iba jedna izba, lebo viacej sa nezmestí, a tak v 6 poschodovej budove máte toľko miestností ako u nás v malom dvojposchodovom dome. Fasády vo francúzskom koloniálnom štýle. Pôsobivé:) A všade veľa káblov. To by sa páčilo hlavne Tonicovi :)
Navštívime múzeum etnológie, asi jedno z najlepších múzeí, aké som v poslednom čase videla (tŕňom v oku akurát bolo, že neakceptovali môj Isic). Expozícia vo vnútri by síce bola možno nudná, nemať takých vskutku výrečných sprievodcov, s plným rukávom zaujímavých informácií. Expozíciu vonku tvoria originálne domy všetkých nespočetných vietnamských etnických menšín, postavené priamo ich príslušníkmi z pôvodných materiálov aj s bežným zariadením. Mám pocit, že už teraz viem o Vietname viac ako o Číne po piatich mesiacoch.
Pravé vietnamky:)
Okoštujem niečo z vietnamskej kuchyne, konkrétne lepkavú ryžu a fantastický ovocný pohár zaliaty kokosovým a sladučkým kondenzovaným mliekom a ľadovou drťou. Najlepšia vec, akú som kedy jedla. V živote.
No a poobede sa opäť naložím do autobusu a vyrážam smerom mojej konečnej vietnamskej destinácie – Ha Long.
Haló Halong
O 9tej večer niekde vystúpim. Predpokladám, že aspoň na správnom mieste tentoraz, Nhung mi na kúsoček papierika napísala odkaz pre šoféra, kde ma vyložiť. Dohoda je taká, že zavolám Mai, novej kolegyni, keď tam dorazím. To som však netušila, že poobedný telefonát s Tonicom z Číny mi minie celý 200-korunový kredit na mojej novej vietnamskej SIM-karte. O2, samozrejme, nevie chytiť signál.
Sadnem si na kufor, usmievam sa na moto-taxikárov, ktorí by ma mileradi niekam odviezli, ja však nemám žiadnu adresu. A čakám, však Mai musí časom zavolať, že kde som. Po 20tich minútach zavolala a ja sa dostávam do svojej hotelovej izby. Hurá. Doma.
Som tu ešte len čosi vyše týždňa, no zdá sa mi, že aspoň dva mesiace. Ako vždy na novom mieste, mám pocit, že sa toho strašne veľa deje, aj keď vlastne nedeje. Ale veď zážitkom je tu pre mňa aj ísť na poštu alebo objavenie miesta, kde kúpiť rozdvojku na elektrinu, alebo lacného šopu s oblečením, takže neni divu :)
Po prvotnom opojení z Hanoja nastalo v Halongu mierne rozčarovanie. Ako som neskôr zistila, bolo to spôsobené len mojou chorobou, ktorá ubrala chuti jedlám i životu. Pokašliavala som už od Guilinu, namiesto zlepšenia sa to zhoršovalo a v Halongu som k tomu nabalila aj teploty, plný nos a nevládne telo. Vďaka tejto nevítanej spoločníčke som preležela väčšinu prvých dní v posteli, teda pokiaľ som práve neučila. Slovenské antibiotiká choroba strávila bez mihnutia oka, tak som za 15 korún vyfasovala v miestnej lekárni plný sáčok kadejakých farebných tabletiek. Nebude to alkohol, čo zničí moju pečienku, myslím si :D Každopádne, či už to boli ony, vlastnoručne vyrobený cibuľovo-cukrový sirup, alebo proste čas, cítim sa opäť fit. V dôsledku nadmerného vylihovania v posteli toho ešte veľa o okolí neviem, a to čo viem, vám zdelím nabudúce. Zatiaľ len zopár nudných informácií o priebehu môjho každodenného života.
Práca, ktorá šľachtí
Naše Hung Hung centrum je malá jazykovka, dokopy majú asi aj so mnou 6 či 7 učiteľov. Ja som jediná na plný úväzok, ostatní učia len dve–tri hodiny do týždňa. Zatiaľ som mala tú česť stretnúť len jednu z nich . Asi dve holky pracujú na recepcii a potom tu je ešte Mai, ktorú považujem za manažérku, lebo som mnou všetko rieši, ohľadom rozvrhu, výplaty a tak. Ani šéfku som ešte nevidela. Asi nie je dôležité ma predstaviť. Pritom pravdepodobne býva v tej istej budove na vrchnom poschodí.
Nikto mi nevysvetlil, aký majú systém, ako učia, kde nájdem projektor, v ktorej triede učím, ako sa striedajú učiteľia a ako dopekla mám vedieť, kde mám so žiakmi pokračovať a kde niaky môj kolega, ktorého nepoznám, skončil na predchádzajúcej hodine (učitelia tu rotujú, neučí jeden vždy tú istú skupinu). Vitajte v Ázii. Ryžožrúti budú od vás vždy očakávať, že viete čítať myšlienky. Keď sa opýtam, dostanem odpoveď na niečo úplne iné. Úroveň angličtiny priamo úmerne klesá spolu s narastajúcou vzdialenosťou od hlavného mesta.
Po týždni sa však už cítim ako-tak zorientovaná. Hneď prvý deň som sa stala rozhodkyňou anglickej súťaže Ring the golden bell. Typická vedomostná súťaž, tri skupiny študentov dávajú odpovede, ak nevedia, príde na rad publikum. Celkom fešný moderátor, pískajúce mikrofóny, diplomy, odmeny, moja otváracia aj zatváracia reč, a vtipné doobedie za mnou. Na fotke s víťaznou skupinou a zlatou sochou veľkého vodcu HoChiMninh-a, nazerajúceho mi cez plece :)
Ďalšie dni som nastúpila to tradičného učiaceho kolotoča, ktorý ma tu čaká nasledujúcich 5 mesiacov. Podľa zmluvy by som mala pracovať od rána od 9 do poobedia do 3 a mať voľné víkendy. Túto zmluvu tu však nikto nikdy nevidel. V rozvrhu mi svieti prvá hodina ráno o deviatej a poslednú by som mala doučiť večer o deviatej, 6x v týždni. Slušne sa usmejem, a pustím sa vyjednávať. Smutné na tom najmä je, že všetky tieto drobnôstky riešim a diskutujem s Mai, ktorá je tu v podstate jediná osoba, ktorú zatiaľ poznám, a považujem za kamarátku. Sem tam ideme spolu na večeru alebo na kávu a sľúbila ma učiť vietnamčinu, celkovo je moc milá a sympatická. Nemôžem si dovoliť stratiť jej priazeň kvôli debilnému pracovnému rozvrhu. Idem na to radšej pomaličky. Presunieme rannú hodinu na poobedie, a vznikne z toho pracovný čas od 2 do 9, hoci to v praxi znamená, že niekedy učím 5 hodín za sebou bez akejkoľvek prestávky. Uvidíme a budeme s pozvoľnou diskusiou pokračovať, až sa dopracujeme k obojstrannému uspokojeniu, dúfam.
Inak je tu učenie super. Stále viac a viac sa zamilovávam do tejto profesie. Učím predovšetkým starších študentov, od sedemnásť rokov vyššie, ale väčšinou dospelých do 30. Takže sa s nimi dá aj normálne pokecať a študenti sa opätovne stávajú zdrojom mojich informácii o krajine a živote. Učím vyššie jazykové levely, aj gramatiku, dokonca chodím pracovníkov ministerstva životného prostredia pripravovať na medzinárodnú skúšku TOEFL, čo mi umožňuje znovu sa dostať do vyššej angličtiny a nie učiť iba How old are you a what´s your name, čo človeku veľmi rýchlo začne liezť na nervy. Navyše máme úplne suprové knižky. Hotová balada. A to je moc dobre, pretože práca tvorí asi tak 90% môjho vietnamského života.
Nepracovné záležitosti
Bývam teda v hoteli, alebo aby som nezavádzala, v malom rodinnom penzióniku (nemá to ani recepciu). To, proti čomu som v Číne odhodlane bojovala. Bola som pripravená na boj aj tentoraz. Však nie je to zlé, mám skvelú posteľ, telku, dokonca malú chladničku...lenže to je všetko. Žiadna skrinka, polička, šuflíček. Všetky veci mám stále v kufri, ktorý zakaždým, keď idem na balkónik, preskakujem ako kozička. Veľmi neprehľadné, nepohodlné a otravné. Množstvo kníh, ktorými ma firma zabezpečuje, sa mi vŕši na posteli, a keď píšem na počítači, sedím pritom na zemi. V kúpeľni mám plne funkčný, splachovací záchod západného typu, ktorým si hotel veľmi šplhol, a studenú, väčšinou netečúcu sprchu. Rozhodla som sa, že počkám pár dní, a predebatujem s Mai možnosť môjho presťahovania do normálneho obytného zariadenia, v akom ľudia väčšinou dlhodobo bývajú. V deň môjho plánovaného rozhovoru prišli dvaja ujovia a namontovali mi internet. Súkromne, ako jedinej z hotelu, lebo som sa domácej pýtala, kde je internet café. Hodím očkom na kufor strácajúci sa pod kopou nahádzaných vecí a na strmé úzke schodisko vedúce na prízemie. Nevyzerá, že by tú cestu ešte raz prežil. Už som ho natrápila dosť. Aj on mňa. Zostávame.
Okrem ubytka mi firma zabezpečuje aj dvakrát denne stravu počas pracovných dní. Neďaleko hotela je malá vývarovňa, výpary všetkých druhov jedla sa tu vznášajú vo vzduchu a kolujú miestnosťou prostredníctvom značného počtu ventilátorov. Niekedy kolujú aj servítky a dáka tá zelenina. Hej, je tu horúco, ale sem tam mám pocit, že to s tým prúdením vzduchu preháňajú :D
Jedlo je tu OK. Tým myslím nie zlé, ale ani nie také, čo by ste nazvali vynikajúce. Takto vyzerá môj bežný obed či večera.
Väčšinou, vlastne vždy, jem ryžu, nejaký zeleninový šalát a k tomu rôzne veci podľa chuti, ako hovädzie, bravčové, rybku (ako na obrázku) alebo tofu. Ku všetkému podávajú v malej miske extrémne slanú a štipľavú octovú zmes. Neviem načo je, ale močím si do toho zeleninu. Po Číne som si myslela, že žiadna polievka ma už nemôže prekvapiť. Vietnam ma naučil nikdy nehovor nikdy. Recept na bežnú vietnamskú polieku: Natrhaj zelené listy z najbližšieho stromu alebo kra. Môže byť aj púpava. Lístky umy (aspoň dúfam, že táto časť receptu tu má byť!). Nechaj prevrieť kým listy nezmäkknú a nepustia zelenú farbu. Hotovo, dobrú chuť :) Polievka je predsa pred jedlom zdravá, a Mai mi minule povedala, že tá zelina tiež (aj keď mám pocit, že tu je zase všetko proste zdravé, rovnako ako v Číne), tak pár lyžíc vždy prehltnem. Len dúfam, že mi z toho neozelenejú očné bielka :D
Čo je trošku nedomyslené je, že po večeroch väčšinou učím, a nemám čas zájsť na večeru. Neďaleko našej školy však často postáva malý stánoček predávajúci – podržte sa – KEBAB! Zdroj mojej večernej obživy i nesmierneho potešenia :)
Ďalšia dôležitá vec. Po 5 mesačnej čínskej kalvárii sa z pitia kávy stal opätovne svetlý moment dňa. Extrémne silná, extrémne sladká a podáva sa s poriadnou dávkou kondenzovaného mlieka a s ľadom. V tom dusne a horku, čo tu máme každý deň na svedomí, je to ako kofeínová injekcia priamo do žily :)
Tak toto je moja vietnamská realita, drahí priatelia. Pocit mám z nej viac ako dobrý. Mám všetky potrebné ingrediencie, závisí len na mne, ako chutnú polievočku si z nich navarím. Isté je len, že si ju celú „vypijem“. :)
Komentáre
:-)