Ráno nás náš osobný uterákový tuktukár odvezie na totálne malé letisko a preletíme zvyšné km do Laosu. Preletíme, lebo cesty nie sú zrovna pýchou krajiny a kolesová doprava by mohla trvať aj dva dni.
Na ešte menšom letisku v Pakse vystúpime iba dvaja, ostatní cestujúci pokračujú do hlavného mesta. Letisko je úplne prázdne. Okrem nášho prťavého lietadla žiadne iné. Okrem nás dvoch nikto. Vybavíme víza. Žiadne pohyblivé pásy distribujúce batožinu, naše dva batohy nám z lietadla prinesie postarší ujo. Váhame, čo ďalej. Na parkovisku stoja iba dve autá, žiadne taxíky, tuk tuky, rikše. Ulica za bránami letiska zíva prázdnotou. Vrátime sa na letisko a u tety za dreveným stolcom bookujeme taxík. Zaplatíme 10 $ za cestu na južnú stanicu a teta nás zavedie k jednému z dvoch spomínaných áut na parkovisku a sama skočí za volant. Divíme sa ešte viac, keď po 10tich minútach odbočí na danú stanicu. Pomedzi farebné autobusy a sawngtheawi, najtypickejší laoský dopravný prostriedok z nákladného auta s niekoľkými lavicami na korbe sa promenádujú kravy a víria oranžový prach. A to som si myslela, že Kambodža je tretí svet.
Trochu sme zmätení, lebo v Laose sa o turistov nikto nestará. Žiadne také, že každý autobusár vás chce vtiahnuť do toho svojho, každý na vás kričí a voľačo vám ponúka a človek sa až nevie striasť pozornosti. Laosania vás budú lenivo pozorovať, rozvalení v sieťach či na stoličkách, však ak niečo chceš, prídeš si sám.
Keď zameníme doláre a zistíme ktorý autobus a kedy vyráža naším smerom, koštujeme prvé laoské jedlo – nudlovú polievku, samozrejme s listami. Horúca polievka na rozpálanej prašnej Sahare len prispieva k osobnej nepohode, chvalabohu keď vyrazíme, cez okienka prúdi čerstvý vzduch a je to omnoho lepšie. Rútime sa po hrboľatých cestách na náhornú plošinu Bolaven, k vodopádu Tadlo. Autobus nás vysadí na hlavnej ceste a zvyšné dva kilometre urazíme na korbe pick-upu s troma ďalšími turistami. Ubytujeme sa v guesthouse u Tima a dostávame prvé školenia Laoskej kultúry.
Na plošine Bolaven
22.01.2011
Laosania sú neskutoční, a od všetkých Vietnamcov, Číňanov či Kambodžanov sa totálne líšia. Sú oveľa tmavší, majú najmenej šikmé oči a sploštené nosy, niektorí presvedčivo pripomínajúc opičky. Je to ale laoská mentalita, ktorá nás často privádza do údivu.
Laosania veria, že je to karma, čo predurčuje ich osud a žiadne vlastné úsilie, šikovnosť či vytrvalosť im lepší život nezaistí a je preto úplne zbytočné. Hovorí sa, že Číňania ryžu pestujú, Kambodžania ju pozorujú rásť a Laosania iba počúvajú, ako rastie. Tim, majiteľ nášho guesthousu, i všetci ostatní, sú dokonalou ukážkou tohto národného zvyku.
Všetko dlho trvá. Ale brutálne dlho trvá. Zvykli sme si len na raňajky si vyhradiť hodinu času. Dlho im trvá, kým sa k tebe došuchtajú s menu a dlho im trvá, kým ťa prídu objednať. Ak vôbec. Zvykli sme si chodiť za nimi ak dačo chceme. Keď si objednáme omeletu, po 5tich minútach vidím ako Tim odchádza a za čas sa vracia s tuctom vajec. Potom sa pomaličky usmaží jedno jedlo a až potom sa začne pripravovať druhé, takže vám ho prinesú, až keď váš druh už svoje skonzumoval. Keď chceme zaplatiť, musíme hľadať niekoho, komu dáme peniaze, a aj to sa tvária otrávene, že sa zas musia pozviechať zo siete. Tie tu milujú. Najradšej by sa v nich pohupovali celý deň. Vydávanie peňazí je vtipné tiež. Teta nemá 3000 kipov, tak nám vydá vodu. Chalanom vedľa vydala štyrmi vodami. Nič, absolútne nič ich tu netankuje. Nemajú snahu vás nalákať do svojho stánku, lebo keď majú prázdno, nemusia nič robiť. Ešte aj ventilátor sa spomalene točí na strope takým spôsobom, že vôbec neventiluje vzduch.
Keď sa Tima pýtame, či tu môžeme ísť niekde na trek a či k tomu potrebujeme guida, odpovedá, že by sme aj mohli ísť trekovať, a môžeme ísť sami, alebo môžeme ísť s guidom a odšuchtá sa preč aby nemusel podávať ďalšie cenné informácie. Rozmaznaní z prepracovaného kambodžského turizmu akosi nevieme kam z konopí a prvý deň sa len tak poflakujeme po okolí. To je ale, mimochodom, úžasné.
Dedinka kde bývame sa volá Crimeless Village a absolútne si zachovala svoj Lao imidž. Vyrástlo tu síce zopár guesthousíkov, ale celkovo tu veľa turistov nie je a stále dookola stretáme tých istých. Jednotlivé bungalovy sú také isté slamené domky v akých vo vašom tesnom susedstve býva lao rodinka a prasiatka sa vám pletú pod nohy, keď si idete do spoločnej kúpeľne umyť zuby. Zošúverené staré ženy žujú betel alebo pofajčievajú akési zelené listy a letargickým pohľadom sledujú, čo sa deje okolo. Je tu hrozne veľa potomstva každého druhu. Všade plačú malé deti v náručiach len o málo starších súrodencov, kvília malé prasiatka, pobehujú šteniatka, teliatka, kozičky či čvirikajú kuriatka, káčatká, húsatká.
Asi 5 minút cesty cez dedinku sa dostaneme na most a kocháme sa krásnym vodopádom. Čvachceme sa v plytkej vode na jeho vrchole a pozorujeme kúpať sa slony doprevádzané svojimi majiteľmi pri vrtošívých lúčoch zapadajúceho slnka.
Večer v Timovej knižnici nachádzame prvé vydanie Lonely Planetu o Laose – 15 rokov staré. Čítame, čo píše autor o Tadlo a nestačíme sa diviť, ako málo sa odvtedy zmenilo. A nevyzerá to tu, že ďalších 15 rokov by malo priniesť veľké zmeny. Laos asi ostane navždy zaspatý.
Bolevanská expedícia
Od prvého rána v Laose až do toho posledného, nás každučký deň vytrháva z hlbokého pokojného spánku prvé hlasné kikirikíííí okolo pol 4, ku ktorému sa postupne pridávajú ďalšie, vyúsťujúc do zvučného ranného orchestra, ktorý si nikto neobjednal. Nemotorné prasiatko od susedou zbesilo pobehuje pomedzi koly, na ktorých už aj tak len z dobrej vôle postáva naša chalúpka ako na stračích nôžkach a upachtene kvičí, že sa mu ešte nechce na pekáč.
Túto náhornú plošinu obývajú okrem Laosanov aj minoritné kmene Alak a Katu, ktoré sú typické do kruhu usporiadanými dedinami a svoj životný štýl si zachovali doteraz. Niekoľko z nich sa dá v okolí navštíviť, hoci výrazné tetovanie na tvárach, typické pre staré ženy, dnes už nevídať. Požičiame si motorku v neďalekom guesthouse a spoznávame prvého Laosana, ktorý je ochotný otvoriť ústa a podať nám dáke informácie. Vytiahne ručne kreslenú mapku a vysvetľuje nám, ktorými cestičkami sa dostaneme ku ktorým dedinkám. Máme z mapky v hlave celkom slušný galimatiáš, neskôr sa ale ukázala nezvyčajne presná, jednoduchá a nápomocná.
Najprv ideme do dediny natankovať, kde sa ružový benzín čapuje zo sudov v starej drevenej búde ako kofola a hor sa kľukatými rozbombardovanými prašnými cestičkami do dedín. Laoské ahoj si osvojíme veľmi rýchlo, lebo vám všetci veľkodušne mávajú a z plných hrdiel kričia Sabaidee. Niekoľkým deťom rozdám farebné bomparí a tie nimi nadšene mávajú vo vzduchu, akoby ani nevedeli, čo iné sa s nimy dá robiť.
Neďaleko jednej z dediniek má byť vodopád a keď prechádzame okolo, 10 ročný zafúľaný chlapec vytlačí jediné anglické slovo, ktoré vie „Waterfall“ a ukazuje rukou smerom za dedinu. Odstavíme motorku a nasledujúc nášho 10 ročného guida pochodujeme stredom dediny. Cítime sa ako votrelci. Ľudia nás zvedavo pozorujú, rovnako ako my ich. Niektorí kričia Sabaidee, ale niektorí na nás hľadia ako na zjavenie, i ústa zabudli zavrieť. V 5 metrovom odstupe nás sleduje tlupa čiernych detí, ktorí sa ale krátko za dedinou odpoja a pokračuje len jedno bosé dievčatko. Kráčame cez horčicové políčka a lesom. Chlapec uháňa ako o preteky, že takmer nestačíme z dychom. Sem tam sa obzerám po dievčatku a mám tendenciu cez ťažšie úseky jej pomôcť. Keď však dorazíme k pláni obrovských hladkých kameňov, kadiaľ zrejme v období dažďov tečie rieka a pustíme sa ich štvornožky preliezať, pochopím, že je to ona, čo dáva pozor na mňa. Sleduje každý môj krok, a keď na chvíľu zastanem aby som nabrala dych, zastane tiež a netrpezlivo pozoruje, kedy budeme môcť pokračovať v ceste. Je jasné, že spamäti poznajú každý kameň a pohodlne by tadiaľ prehopkali aj so zavretými očami. Pre mňa je to ale celkom slušný adrenalín.
Dorazíme až k vysokej skalnej stene, cez ktorú sa v inom období asi prelieva masa vody, dnes len tenký cícerok. Sklamanie ale nehrozí, lebo príroda okolo je krásna a po chvíľke oddychu mlčky vyrazíme rýchlim tempom ozlomkrky naspäť. V dedine sa k nám opäť pripojí čierna tlupa a odprevadí nás až k motorke. Vytiahneme každému po 1000 kipov, tí však nechápavo hľadia na farebné kúsky papiera. Keď však vylovím kľúčenky s mušličkami z Halongu, nadšenie zavíta na ich dovtedy kamenné tváre a čierna tlupa sa zhŕkne okolo, aby obzreli, čo to je.
Nadšení z netradičného výletu vyrážame ďalej v ústrety tajomstvám plošiny Bolaven. Cestička stúpa a odkrýva nádherné výhľady na nekonečné pláň, rovnú ako doska, zovretú v obkľúčení tmavých hôr v diaľavách. A nad nami obloha, ktorá je v Laose tak nádherne azúrovo modrá, a žiarivé slnko, ktoré akoby sa tam hore tešilo s nami. Míňame ryžové i kassavové políčka, deti kričia, dospelý mávajú, staré ženy pofajčievajú a prasiatka kvičia.
V každom prípade si užívame jeden z najvzrušujúcejších dní v našich životoch....Keď sa zrazu obloha nakloní a o chvíľu zmizne v kúdoľoch prachu. Netuším prečo, ocitla som sa zrazu na zemi zavalené motorkou a z ľavého kolena vystreluje ostrá bolesť. Obaja sa vysúkame z pod ešte revúceho prístroja a narýchlo sa navzájom čekujeme, či sme celí. Obom nám z ľavých kolien a lakťov tečie teplá červená krv a mieša sa s prachom do tmavých mútnych riečok. Musela som dostať šok alebo čo. Kukám na to moje hnedé riečne koleno, ktoré akoby ani nebolo moje a vydávam zvuky, ktoré sama neviem identifikovať, či sú plačom či smiechom. Moje ja akoby vystúpilo z môjho tela a zvrchu sa na mňa díva a krúti hlavou, či som už načisto rozum potratila. Ivo takisto. Spamätá sa oveľa rýchlejšie, postaví motorku a hodnotí škody. Ľavý pedál sa pri páde ohol a blokuje prevodovku, takže sa dá ísť iba na štvorke. Omámená sadnem za neho, vidím žlto a chce sa mi vracať. Kŕčovito sa ho držím za plecia a veľmi dúfam, že jemu je lepšie. Chvalabohu, nie sme ďaleko, náš okruh už bol takmer u konca a za 15 minút sme späť u Tima. Kola a studená sprcha, ktorou vymývame z rany prach ma postaví opäť na nohy. Vydenzifikujeme, obviažeme, a cítime sa oveľa lepšie.
Na štvrtú máme zaplatenú jazdu na slonovi a ani jeden z nás si ju nechce nechať ujsť. Sadáme opäť na motorku. Mám pred ňou obrovský rešpekt a je mi jasné, že toto je posledná jazda na podobnom stroji na veľmi dlhý čas. Chvalabohu, je to len 5 minút k Tadlo Lodge, najexkluzívnejšiemu ubytovaniu v oblasti, ktoré v záhrade chová dva sloníky.
Ešte s jednou dvojicou nasadáme do košov na ich masívnych chrbtoch a razíme si cestu hlava nehlava, cez les i rieku, okolo vodopádu Tadlo a ďalšej skrytej Katu dedinky. Náš sloník je hladný a neposlušný a sem tam odbočí do bambusovej húštiny ukojiť hlad. Po hodinovej jazde zaslúžene dostane banány a papá ich celé aj so stonkou a šupkami. Padajú mu pritom popod skrútený chobot a tvári sa tak zmätene a nešťastne, že sa nemôžem ubrániť smiechu.
Večer u Tima zapijeme bolesť Lao pálenkou zo stonožkou vo vnútri a napriek nehode vieme, že deň naozaj stál zato.
Na jednom zo 4 tisíc ostrov
23.01.2011
Plán bol opäť si požičať motorku a prebrousovať kávovníkové plantáže Bolavenskej plošiny, tentoraz po cestách okolo Ban Beng, Paksong a Pakse. Keďže však pekelný stroj neprichádza do úvahy, rozhodneme sa pre šialený plán absolvovať daný okruh autobusmi. Moja chyba, moja preveľká chyba.
Nevyspatí po poloprebdenej a ubolenej noci, lebo stonožej pálenky bolo na bezsenný spánok málo, sa lúčime s Timom a odšlapeme 2 km k hlavnej ceste. A začína lekcia laoskej premávky. Žiadna. Zvyknutá z Vietnamu postaviť sa k ceste a do 10 minút mať autobus, v Laose čakáme na prvý bus trištvrte hodinu. Na ďalší tiež. V kolene ma celý deň pichá, že sa mi chce plakať, autobusy nechodia, slnko pripeká a kávovníková plantáž nás akosi neočaruje. S Ivom po sebe štekáme, aby sme si dodali nálady a prvý neúspešný deň cesty máme na svete.
Podvečer sme aspoň naspäť v Pakse a chytáme posledný sawngthaew dole na juh, do oblasti Si Phan Don – 4000 ostrovov. Na cestách sme jediným vozidlom, neexistuje pouličné osvetlenie, len nad hlavou nám žiaria milióny hviezd. Vystúpime v Ban Nakassang, takmer na kambodžskej hranici, opäť pri brehoch Mekongu. V období dažďov tu rieka dosahuje úctyhodných 14 km na šírku a berúc so sebou všetko čo príde sa nekontrolovateľne rinie do Kambodže. V období sucha zase odkrýva spomínaných 4000 ostrovčekov, jedno z najzaspatejších miest na svete.
Nerozhodne postávame na brehu. Kotví tu niekoľko úzkych plytkých lodičiek, ale v tmavej noci nikde nikoho, kto by nás odviezol na ostrov Don Det, kam to ťahá naše srdcia. Zamierime do domcov stojacich opodiaľ a s 15 ročným chalanom píšeme paličkou do piesku čísla, až narazíme na cenu, za ktorú nás je ochotný odviezť a my sme ochotní zaplatiť. Potme sa nalodíme a brázdime tiché vody rieky. Z tmy sa mlčky vynárajú ostrovy a kľučkujúc pomedzi ne si razíme cestu tmavou vodnou hladinou. Na Don Dete nás víta svetlo niekoľkých barov a západná muzika. Turista na terase jedného z nich nám ukazuje vztýčený palec. Ďalší prefrčí okolo na bicykli a uvoľnene nás zdraví Sabaideee. Pred 5 rokmi tu ešte nebola elektrina. Tobôž internet. Dnes prašnú cestičku lemujú guesthousy a bary. V porovnaní s Bolaven toto miesto s plynúcim časom postúpilo pár metrov dopredu. Nedajte sa pomýliť, „centrum“ tohto miesta prejdete za 2 minúty lenivým krokov a guest housy spočítate na prstoch na rukách.
Ubytujeme sa v odľahlejšej časti, v ďalšom vratkom bungalove stojacom priamo nad riekou. Terasku tieni slamená strieška a pohupujú sa 2 závesné siete, v ktorých možno leňošiť hoci aj celý deň. Zobudiť sa tu do typicky krásneho, azúrového laoského rána a prvé uvidieť zelenkavé vody Mekongu, posiate stovkami ostrovčekov, to je presne to, prečo sa oplatí preletieť tých niekoľko tisíc km a niekoľko hodín sa natriasať na korbe dodávky.
Mekong je tu úplne iný, ako ho poznáme z J. Vietnamu či Kambodže. Pravdepodobne vďaka riasam zelené, hlboké vody pôsobia čisto a osviežujúco, posiate mangrovovými húštinami. Rieka je divšia a na mnohých miestach si razí cestu perejami a vodopádmi.
Na neďaleký ostrov Don Khon sa dostávame po starom železničnom moste. Ešte za čias francúzskej Indočíny tu kolonizátori vybudovali jediných niekoľko kilometrov laoskej železničnej trate, aby sa tovar, ktorý po Mekongu splavovali bezpečne dopravil do kľudnejších hladín rieky v Kambodži a obišiel spomínané vodopády. Dnes po železnici takmer ani slychu, len 2 zhrdzavené lokomotívy obďaleč cesty pamätajú dávne časy. Trať bola rozobraná miestnymi, z časti z radosti či zatrpknutosti, ktorá ostala po oslobodení, z časti z núdze po stavebnom materiáli a sem tam môžete vidieť, ako 2-metrový kus koľajnice slúži ako plot.
Pravdepodobne s prvými raňajkami, ktoré trvajú ako zvyčajne hodinu, sme zrejme požreli aj dávku laoskej ospanlivosti. Krv nám nemôže v žilách prúdiť pomalšie. Celé doobedia sme schopní presedieť v jednom z barom, hľadiac do zelených vôd lenivo sa prevaľujúc medzi ostrovmi smerom do Kambodže. Keď sa po hodine ticha pozriem naspäť na Iva a spýtam sa ho, načo myslí, prekvapene na mňa pozerá, že prečo by mal vôbec myslieť. Nuž, ani môj mozog nepracuje zrovna na plné obrátky. Stávame sa laosky spomalení, zaspatí, letargickí. Požičiavame si bajky, aj to len ledabolo pedálujeme z pedálu na pedál, aby sa nepovedalo a pomaličky sa presúvame medzi vysušené, opustené ryžové políčka, ktoré už dávno boli zanechané na pospas, kým miestni sa venujú pomaly sa rozbiehajúcemu turizmu.
Nemožno ale povedať, že by sa nechali prítomnosťou turistov akokoľvek rušiť. Prasiatka ďalej nerušene kvíkajú pod kolmi drevených domcov, deti po vás kričia Sabaidee, či hrajú kataw, akúsi verziu nohejbalu s ratanovou loptou. Ostatní sa veselo pohupujú v sieťach, lebo svet je proste gombička.
Väčšinu vecí, ktoré by sme tu mohli robiť, ako tubing, či kajaking, si vďaka zraneniam musíme odpustiť. Radi by sme aspoň navštívili BigWaterfall, najdivší v JV Ázii, cesta k nemu ale vyžaduje opäť sadnúť na motorku, načo so strachom v očiach pokrútim hlavou a tak si len prenajmeme lodičku a pri západe slnka križujeme hladkú hladinu rieky.
Večery trávime klasicky, pri fľaške Lao bíra či jedného z Lao whisky koktailov. Po pivo si do chladničky musíte skočiť sami, nikto sa nebude unúvať nosiť vám ho na stôl a keď sa vám znepáči hudba, ktorá v danom bare hrá, nikto po vás nebude divne pozerať, keď zasadnete k počítaču za barom a namixujete si, načo máte chuť. Neskutočne uvoľnená, flegmatická, ospanlivá zem. Dokonalá únava od večne hučiaceho, preplneného, bláznivého Vietnamu. Nemáte problém presť cez cestu, lebo premávka prakticky nie je a od kedy sme prekročili hranice, nepočuli sme zatrúbiť jediné auto. A to ani v prípade, že na ceste stojí stádo kráv, ktorým sa proste nechce pohnúť z miesta. Autobus pekne počká, kým znudená krava dožuje svoje sústo a rozhodne sa urobiť tri kroky vpred.
Komentáre