Krížom krážom

I´m leaving on a jet plane

18.02.2010

Už cesta bola plná zážitkov. Z Budapešti do Helsínk bola výnimočná krajinou. Z Helsínk do Pekingu zase mojím spoločníkom. Volal sa Lev. Áno, bol to Rus. Na národnosť som sa ho ale pýtať nemusela, lebo ešte si ani nesadol a už si potajomky upíjal z fľaše. Do jedla sa pustil s takou vervou, že kým som ja chytila do rúk vidličku, on už dojedal dezert. Potom to zapil dosť veľkým množstvom rumu a začal byť družnejší, aj štedrejší. Keď som po troche hraného odmietania súhlasila aby mi nalial, nečakala som, že mi naleje rovno dva deci. Rozhovor naberal rýchly spád. Keď prvý krát vyriekol slovko boyfriend, skoro mi zabehlo. Myslela som si, že sa možno pomýlil. Nevedel po anglicky veľmi dobre.  Keď už ale spomenul husband a či poznám neviem aký gay club v Prahe, bola som si načistom. Dosť značnú časť cesty mi vysvetľoval, prečo sú aziati lepší milenci. A to som sa bála, že sa budem nudiť.

A ráno  vystúpil a stratil sa, ani neviem ako. Vlastne, pravdu povediac, aj ja som vystúpila, ani  neviem ako...Bolo to na niečo aj dobré, lebo všetky moje starosti z toho, že nemám spätnú letenku zatienili starosti o to, aby mi neprišlo zle v rade na imigračnej kontrole...

V metre som síce raz nastúpila do opačného smeru, ale inak som hladko prešla popod mesto na opačný koniec, kúpila lístok ( žiaľbohu už iba na státie) a stihla vláčik, aby som si mohla 5 hodín pospať postojičky. Rupsak, kde som mala jedlo aj bundu mi zamkla číňanka sprievdčíčka do skrine a tak som prišla do Yanzhou vyhladovaná, rozbitá, unavená a zúbožená. Čakalo ma čínske peklo :)

 Prvé kroky v činskej zemi

19.02.2010

Nikdy nemeňte operátora prvý deň vášho pobytu v cudzom svete. Môj prechod z Orangu do O2 vyšiel presne na tento deň. Moja Orange-ácka SIMka prestala fungovať, ako mi bolo predpovedané. PRIMA karta, ktorú som niesla pre istotu  so sebou za účelom prvého kontaktu, sa rozhodla držať stranu svojej paušálovej kámoške. Keď som sa rozhodla aktivovať moju novú O2 kartu, tri krát som zadala zlý pin, pretože som hlúpa, slepá a trošku zaostalá. Našťastie pri zadávaní PUK kódu ma osvietilo a bez chyby som zadala celé čísielko. Po všetkých týchto peripetiách som konečne začala riešiť môj hlavný problém, a ten bol, že ma nikto neprišiel čakať a už pol hodinu som sedela na schodoch obklopená SIMkami  a  taxikármi.

„Kto čaká, dočká sa“ sa tentokrát ukázalo opäť ako pravdivé, a zjavil sa jeden muž, ktorý doteraz neviem, kto bol, a dve holky. Ani tie sa nenamáhali uviesť ma do deja. A od vtedy začala moja veľká čínska záhada. Volajú sa Jean a Maddy, ako sa neskôr dozviem, také anglické mená si teda aspoň vybrali. Sú to moje kolegyne. Žiadneho šéfa som zatiaľ nevidela. Ani neviem, či vôbec uvidím. Asi túto pobočku riadia samé.

Byt, do ktorého ma priviedli je strašne studený a strašne nezariadený. Vlastne okrem postele a vstavanej skrine v mojej izbe a hrozného bordelu v kuchyni  a kúpeľni v ňom ináč nič nie je, ostatné izby zívajú prázdnotou. Dvere do kuchyne som zavrela, a čakám na Tónka, dovtedy asi nevarím :D Kúpeľka je po vynosení všetkých humusín schopná užitia, len teplá voda štrajkuje.

Po krátkom hodinovom oddychu dievčatá prišli aj so svojími rozjašenými frajermi, ktorí vedia po anglicky ešte menej, o to radšej by však komunikovali.

V autobuse sa mi hneď prihovára môj spolusediaci, a ženská od ktorej na ulici kupujeme  ovocie na špajdly v karamely ma drží za ruku a nepustí, kým jej nepreložia, ako mi to chutí. Moji štyria kamaráti mi vysvetlia, že mnohí ľudia tu ešte nikdy v živote nevideli nečíňana. A tak som zase za atrakciu. Večera by aj bola fajn, ale som hrozne vymletá, cítim, že sa podo mnou kýve podlaha a pivo, čo do mňa lievajú mi teda nepomáha, a tak ledva niečo zjem. Do postele večer padám ako zabitá, nebol to však dobrý nápad. Posteľ je čisté drevo, jedna tenká perinka slúži ako matrac, druhá na prikrytie. Keď ležím naboku, tlačia ma bedrové kosti. V izbe je neznesiteľná kosa. Spím v teplákoch, dvoch mikinách, spacáku, perine a deke, ktorú som si prezieravo pribalila v lietadle.

       Ráno ma dievčatá trošku povodia po obchodoch, potom ideme do officu, využívam internet a dohadujeme s Mr. Chenom prvú hodinu. Po obede ( karamelové zemiaky, pražený baklažán a dumplings s mojou obľúbeným cesnakovým sausom) sa púšťam konečne do vybaľovania, pochopím ako funguje ventilátor v mojej izbe a konečne sa môžem vyzliecť  z bundy. Večer nie a nie zaspať, a ráno nie a nie vstať, opätovný problém s posunom času :)

Moje prvé pocity? Zmiešané, ako vždy.

Po prvé: Teba si užiť takúto veľkú cestu na prvýkrát. Druhý už to neni ono, nie je to také isté vzrúšo. Prestanete mať pocit, že svet je taký veľký a že idete tak ďaleko. Takisto Ázia ohúri najviac na prvý krát. Potom už je to takmer tá istá špina, chaos, bordel...nemyslím to v zlom. Ale proste Ázia :)

Po druhé: Absolútne netuším, čo tu robím, nikto sa mi ani nepredstavil, ani nepovedal, čo a ako, do angličtiny preložia len to najnutnejšie, a aj to im nie je rozumieť. Oni zase spätne nerozumejú mne akonáhle sa opýtam zložitejšiu otázku ako „Do you have a sister?“ Tak sa prestávam pýtať. A potom, že čo som taká tichá.  Vôbec netuším, ako tá škola funguje, ako sa učí, o čo ide...nič. Neviem, akí ďalší stážisti prídu, ani či prídu a kedy. Netušia, čo je Aiesec.

A úplne typické ázijské, nevedia pochopiť, že niekde je niečo iné, ako u nich. Že pre mňa je tu veľa vecí šokom, že nie, ale naozaj neviem po čínsky, nie nejedávame paličkami. Že inde vo svete nejedia na raňajky nudle. Dovlečú ma na dáke miesto a spýtajú sa ma, či viem, kde som. Keď sa spýtam, či je v meste plaváreň, povedia že „maybe“. A keď koľko ludí má toto mesto, tak že nevedia, že oni predsa nepoznajú všetkých, čo tu bývajú, tak ako to majú vedieť. Prvý večer sa ma pýtajú, kde sa chcem ísť najesť. Wtf? Ja to mám vedieť?  A podobne, úplne prvé momenty som mala pocit, že tak toto bude pol roka strašné trápenie a asi tu ani nevydržím a či som sa sem dostala za trest, a že zlatá dobrá Indonézia. Potom som si spomenula, ako som za prvé dva týždne v Indoške schudla päť kíl, a po večeroch mala chuť plakať. Chce to čas :)

Začíname

21.02.2010

Dnes som odučila prvú hodinu. Bola som pred tým hrozne nervózna, keď som si predstavila ako zle mi rozumeli Jean s Maddy, hrozila som toho, že 20 študentov bude na mna len nechápavo valiť oči a naprázdno otvárať ústa. Trieda bola natrepaná na prasknutie, okrem študentov tam boli aj rodičia, riaditeľ školy s manželkou a moje dve kolegyne. Akonáhle som však vyslovila prvé slová, bola som opäť vo svojom živle. Fakt učenie zbožňujem, je to nádherná profesia. Pohľad na tie decká, keď celé vzrušené robia úlohu čo im zadám, alebo sa zasmejú na niakej mojej poznámke je úžasný. 

       Po hodine nás riaditeľ pozval na obed. Pridala sa aj jedna žiačka s mamou. Typický čínsky obed, ktorý trval dobré tri hodiny, sedeli sme v súkromnej miestnosti za stolom, ktorý mal v strede otočnú platňu a tú sme si striedavo otáčali, podľa toho kto si chcel čo zobrať. Každú chvíľu riaditeľ zvdihol pohár s pivom a vyzval nás vypiť ho do dna. Zakaždým vyriekol niaky prípitok a potom skontroloval, či sme naozaj vypili do dna. Samozrejme, okamžite sa dolievalo. Keď som už bola absolútne plná všetkých drobností, ktoré som pozobkala, priniesli pred každého ešte porciu nudlí. Bolo by neslušné ani neokoštovať, tak som poslušne dusila ďalej. A keď som už myslela, že mi nudle potečú aj z uší, priniesli ešte tekvicovú polievku. A to som si naivne myslela, že v Číne schudnem. Po jedle sa riaditeľ so žiačkinou mamou bijú, kto zaplatí. Samozrejme, hádky o to, kto bude platiť poznám. Väčšinou však také, čo prebiehajú decentne a krátko, s tým, že po troche naliehania jeden ustúpi so slovami, že on už určite platí nabudúce. V Číne sa ťahajú za kabát aj za vlasy, kričia, a bránia druhému vytiahnuť peňaženku vlastným telom s takou vervou ako matka, čo bráni pred krvilačným predátorom svoje mladé.

       Doma som si po druhý krát užila studenú sprchu v kupeľni, kde teplota nestúpne nad nulu, a po prvý krát som vypustila aj pár nadávok. Následných pár hodín som zvládla pod perinou.

Večer ma holky zobrali na prechádzku po meste. Keďže ešte stále slávia čínsky nový rok, každú chvíľu niekde vybuchujú petardy alebo ohňnostroje. Stromy lemujúce ulice sú obvešané farebnými žiarovkami, a vzdialene pripomínajú Šanzelizé v Paríži. Ulice a cesty sú ešte preplnenejšie ako zvyčajne. Všade možno kúpiť veľké množstvo gýčových vecí hýriacich všetkými farbami. Predovšetkým s tematikou tigra, keďže v tomto znamení sa nesie nový rok. Všade nad našimi hlavami stúpajú k oblohe čínske lampióny, ktoré rodiny s deťmi zapálené vypúšťajú a veria, že im splnia ich novoročné želania.

Na Ľudovom námestí je takto podvečer veľmi rušno. Mladí sem chodia randiť, starí tancovať. Áno, tancovať. Na viacerých stanovištiach sa kde tu zjavil típek s rádiom a reprákmi, vypiekol dáku čínsku odrhovačku tak, aby prehlušil típka, čo má stanovište  opodiaľ, a postupne sa k nemu zbiehajú záujemcovia z davu a tancujú. Len tak, cudzí ľudia. Lebo po večeroch nemajú čo robiť. To je tak, keď zakážu facebook :D  

Konečne „doma“

24.02.2010

Začínam chápať, aká je moja práca. Aspoň si to myslím. Počas osláv nového roka majú žiaci prázdniny. Dávame ukážkové hodiny na rôznych školách, a uvidíme, kde bude aký záujem a kde potom začneme naozaj učiť. Prvá hodina bola super, druhé dve už menej, lebo žiaci mali horšiu úroveň angličtiny, tak sa s nimi ťažšie pracovalo. Ale dohodli sme sa :)

Z prvého bytu som sa jedno krásne poobedie musela z ničoho nič do pol hodiny odsťahovať. Prišiel majiteľ so ženou a asi hodinu sa s Jean a Maddy hádali. Dosť zvučne. Ja som ticho sedela v rohu a nechápala, o čo ide. Ako posledné dni vlastne vždy. Ako som to pochopila, naša company mala byt dlhodobo v podnájme, ale teraz sa im majiteľ rozhodol vypovedať zmluvu. A tak som si pobalila sakypaky a ocitla sa v hoteli. Net. Teplá sprcha. Proste žúžo :)

Po včerajšej hodine sa k nám na obede v našej tradičnej  reštike pri office pripojí Maddyn frajer s bratom. Ako ďalší program navrhujem  múzeum, nech sa reku trochu oboznámim s miestnou históriou. Na otvorenie múzea musíme hoďku a pol čakať, tak sa prechádzame po blízkom parku. Trochu sa fotíme. Keď fotím ja ich, stoja proti slnku. „Môžete prosím vás otvoriť oči?“ vykĺzne mi z úst, skôr ako sa stihnem zamyslieť. „Ale veď mi ich máme stále otvorené.“ Huuups :D Prvé fópá máme za sebou :)

 V múzeu okrem strašnej zimy nič nie. Pár artefaktov z doby kamennej, železnej či iných dôb. Asi preto bolo zadarmo :)

       Dnes som mala mať prvý voľný deň. O pol desiatej si sladko spinkám v posteli. Keď niekto zazvonil, myslela som, že hotelová služba alebo čo. Nečakala som Jean s Maddy. Oni zase nečakali, že ma načapajú v pyžame :P Že včera našli nový byt tak sa môžem presunúť. A že v office na mňa čakajú dvaja študenti a chcú sa so mnou rozprávať. Nechápem, načo mám ten telefón??? Celá opuchnutá, bez rannej teplej sprchy či umytia zubov naťahujem na pyžamo sveter, znovu balím kufor a šomrem, že mi mohli zavolať a bola by som pripravená. Vyzerá, že ich to urazilo, a ja mám tiež celý deň skvelú náladu.

A tak som opätovne presťahovaná. Dúfam, že už natrvalo. Byt opäť neskutočne špinavý, tentoraz ale zariadený, aj keď nábytok sa podozrivo podobá tomu z Nezábudkovej ulice v Bratislave. Pamätá kadečo. Chladnička po otvorení páchne, ale funguje, telka rovnako. Teplá voda  nejde, vlasnte zatiaľ netečie žiadna. Nemožno asi chcieť všetko odrazu.

Prichádzajú dve uvravené majiteľky, hrozne kričia, chvíľku sa bijú. Maddy mi vystvetľuje, že je to pri blízkych priateľoch zvykom. Spomeniem sa na mňa a Peťku a chápavo prikývnem. Nám však k tomu treba pár promile v krvi. Asi by sme sa mali zamyslieť nad svojím kamarátstvom :)

25.02. 2010  

Dneska som mala skutočne prvý voľný deň. Ráno spinkám, a potom celodenné upratovanie. Kúpeľňa sa prekvapivo zmení z čiernej na bielu a kuchyňa nakoniec vyzerá aspoň útulne. Po zmytí podlahy sa mi prestáva hnusiť po nej stúpať a keď pochopím ako funguje patent na splachovanie záchoda, začínam sa tu cítiť ako doma. Pauzu mám iba na obed. Prvý krát sa odhodlávam na samostatný výjazd do stravovacieho zariadenia. Nesmelo obchádzam prvých päť, kým sa do jedného odvážim vstúpiť. Za pomoci slovníka sa pokúšam objednať si niečo ako pražené nudle, čašníčka ale krúti hlavou a pchá mi pred nos jedálny lístok. V bruchu mi škvŕka, a tak to risknem. Ďobnem prstíkom do zoznamu čínskych znakov a čísel. O chvíľu predo mňa postaví horúcu platňu a kotlík plný vecí. Ach nie, naozaj som musela naraziť akurát na Hot-Pot??? Na tanierikoch mi prináša nejaké zelené hľuzy, tofu, a priesvitné pásiky. To, čo pláva v kotlíku, je ale oveľa horšie.  Je to morská príšera, tým som si na začiatok istá. Chobotnica? Alebo niečo...Každopádne, obrovské. A ako vždy, so vším-všudy. Zatlačím oči hlbšie do vývaru a skúsim vyloviť kúsok mäska. Nechutí to zle.  Priesvitné pásiky sa ukázali ako rezance, len ich treba v kotlíku uvariť. Nakoniec som si celkom pochutnala. Na večeru ale radšej supermarkete kupujem čínsky vifon :) Istota je guľomet.

Večer sa máme stretnúť s holkami a dákym Mr. Weiom a dohodnúť ďalšie hodiny. Maddy mi pekne dopredu píše sms, že o pol siedmej prídu ku mne. Konečne som ich to naučila. Nakoniec to ruší, bo Jean je busy. Tak kupujem pivko a škatuľku cigariet dokopy za 7 slovenských korún :)  Bude sa mi tu páčiť :D

Moja čínska Petržalka, či Sásová. Tak už žiadne otázky, že čo vidím z okna, prosím. Nie je o čom rozprávať. Môj pobyt v Jiningu ma musí ohúriť iným ako krásami okolia :)

.