Hlásim príchod dažďov. Dobrou správou je, že tie neznesiteľné horúčavy, ktoré ma trýznili deň-noc, máme za sebou. Zlou správou je samozrejme to, že leje. Leje každý deň a leje riadne. Po členky vo vode sa brodím do roboty. Ako naivná Európanka si myslím, že ten smiešny farebný kus látky na kovovej tyčke čo nosím nad hlavou mi dáko pomôže. Veeeeeeeľký omyl. Okrem pár vlasov mám mokré všetko.
No nie je to až také zlé, lebo po každom daždi svitne slnko, všakže, a tu sa táto optimistická metafora potvrdzuje niekoľkokrát za deň. Prekvapivé zistenie je, že vo Vietname s dažďom končí život a Vietnamci zalezú ako plchy do svojich nôr. Myslela som si presný opak, že proste žijú ďalej akoby nič, či prší či leje. Že sú tu predsa na dážď tak zvyknutí, že je pre nich nepodstatný. V tomto sme my v Európe asi odolnejší, a keď prší tak sa stále chodí samozrejme do roboty, ale aj do krčmy, po posilky, na plaváreň a všelikde. Aziati však vedia, čo je to DÁŽĎ, a ešte k tomu aj vedia, čo je dobré a keď prší, sedia doma. Aspoň tí, čo si to môžu dovoliť a môže si to dovoliť väčšina, lebo je to všeobecne akceptovaný fakt. To sa ovšem vzťahuje len na obdobie dažďov, kedy sú lejaky obzvlášť prudké. V krajine, kde sa 99% obyvateľstva presúva na motocykloch to akosi dáva zmysel, v takom daždi to nie je žiadna švanda......
Mne sa tento systém celkom páči, lebo keď hlásia silnú búrku, sem – tam mi odpadne dáka tá hodina. A nielen preto som tu vo Vietname začala mať rada dážď. Toto je Pán Dážď, dážď s veľkým D. Budí rešpekt i obdiv. Počas dažďov všetci akoby spomaleli, všetko je dáke tichšie a kľudnejšie, pokojnejšie...život všade okolo tu býva hrozne hlučný, rušný a hektický....je to pekná podívaná....ale taký dažďový oddych, poviem vám, to je super. Hodiny sú uvoľnenejšie, akoby to monotónne bubnovanie všetkých dostávalo do dákeho tranzu...a ja som z toho všetkého voľáka veselšia a optimistickejšia. Aj keď - dnes už prší bez prestávky štvrtý deň... :(
Ako ma opätovne vietnamské vírusy do postele dostali
Začiatok sezóny dažďov je pre miestnych niečo ako chrípkové obdobie. Po odrobení šialeného vietnamského týždňa, príliš skoro potom, čo som sa ledva spamätala z poslednej choroby, som i ja nútene opäť vyvesila bielu vlajku a voľky nevoľky sa vzdala vietnamským bacilom. Vietnamci sú jeden z najpracovitejších národov na svete, ktorí nepoznajú rozdiel medzi piatkom a sviatkom. Podľa zmluvy mám odrobiť 36 hodín týždenne, čo pre nich v praxi znamená, že som 36 hodín stála pred triedou. Prípravy na hodiny sa nerátajú, ak na nich trvám, tak vo voľnom čase. A tak niet divu, že mám naspäť to, čoho som sa nedávno tak namáhavo zbavila – kašeľ, štyridsiatky, soplíky, silu muchy a vďaka kašľu natrhnutú bránicu, ktorá ma trápila najviac a trápi doteraz.
V piatok večer ledva stojac na nohách oznamujem Mai, že sobotu neučím a zahajujem zas a znovu liečebnú kúru založenú na cesnaku, cibuľovom sirupe, čaji a pomarančovej šťave. Vyskúšala som absolútne všetky domáce liečebné procedúry, na ktoré som si dokázala spomenúť. Prišlo aj na najhoršie. Moja najväčšia nočná mora. Niečo, čo neznášam viac ako vŕtanie kolena. Doteraz som sa na to podujala len 2x v živote, teraz však nie je o čom, NAJHORŠIE je TU. Kloktanie slanej vody :S
Stojím v kúpeľni s pohárikom nelákavej tekutiny v ruke a hľadím na bledú dievčinu v zrkadle. Si srab, vravím jej, kým si skusmo niekoľkokrát prikladám pohárik k ústam ..5...10...15 minút...a nie a nie si glgnúť. Obsah pohárika napokon skončí tam, kde patrí- v odtoku umývadla. SOM srab. S chorobou si budem musieť poradiť inak.
Mai chodí pravidelne 2x denne na návštevy, nosí mi domáce polievky, ovocie, či dokonca kvety:) Cítim sa trochu ako v nemocnici, a ovšem aj trochu trápne, ako veľké decko. Pri jednej zo svojich návštev mi pomohla rozbiť ortuťový teplomer, čím prispela starosťami ako sa zbaviť ortute rozkotúľanej po izbe, ale ukončila moje hypochondrické obdobie merania teploty.
Víkend však skončil, ďalší pracovný týždeň sa už usmieval spoza rohu a mne bolo lepšie, rozhodne však nie DOBRE. Trochu z potreby, trochu zo zvedavosti, absolvujem výlet k miestnemu špecialistovi.
Čakáreň, ordinácia, vchod do domu a predsieň – to všetko sa nachádza v jednej miestnosti. Z kuchyne sem privievajú lákavé výpary smažiacej sa večere. V tomto prostredí doktor vykonáva podrobnú inšpekciu mojej ústnej dutiny, kým ostatní pacienti sa prizerajú. Skutočne veľmi podrobnú, akúsi sondu mi strká hlboko do krku, nosa aj ucha a na obrazovke ja i všetci ostatní sledujeme, čo sa v mojich dutinách odohráva. Čo však bolo horšie, kým som čakala na recept, musela som sa ja pozerať na podrobnú inšpekciu ústnej dutiny ostatných.
Čo bolo ešte horšie, som ľahšia o 900 Sk, o ktoré ma spolu s doktorom následne obrali v lekárni a o svojom zdravotnom stave som sa dozvedela, že moje ucho je v poriadku, ale je problém s nosom a ústami. Tak to som teda vážne netušila, bravó doktor...alebo aspoň bravó Mai - prekladateľ L Nie som teda z tohto výletu veľmi nadšená, ostáva len veriť, že predpísal aspoň medecínu, ktorá konečne zaberie.
Nasledujúci týždeň som prežila na zombie style, ale nakoniec medecína ZABRALA, a tieto riadky vám píšem pri plnom duševnom i telesnom zdraví :) (až na tú nešťastnú bránicu)
Trvalo to síce skoro mesiac, a odležala som si následky patrične v posteli, ale pomaly, postupne, sme dosiahli pracovný čas, ktorý sa dá normálne uniesť a neprišla som pri tom ani o kamošku :) Učím 5 hodín denne 5 x v týždni. Hotovo.
Že ma učenie stále baví, ostáva nemenným faktom, aj keď počas choroby som na študentov v duchu hľadela nenávistným pohľadom. Oni na mňa asi tiež, lebo moje hodiny v tom stave nestáli za deravý groš. Ale asi mi odpustili, zdá sa, že ma majú stále radi a na hodinách sa bavíme.
V sobotu sa naše jazykové centrum mení na babysitting centrum. Rodičia ráno decká privezú a vyzdvihnú si ich poobede o štvrtej. Ja mám na starosti dvojhodinovú, extrémne náročnú výučbu angličtiny (sú totálne nevychované, dokonca som minule zdvihla hlas – viac ako zdvihla hlas, a to NIKDY nerobím). Chvalabohu, sú to jediné decká, ktoré učím, a raz týždenne sa to dá zvládnuť. Vraciam sa v mysli do Číny, oprašujem detské songy a hry. Potom nasleduje velice zaujímavý obed priamo v učebni spolu s deckami a dievčatami z recepcie. V praxi to vyzerá tak, že sa snažím niečo zjesť, kým decká stoja okolo mňa najtesnejšie ako sa dá a snažia sa so mnou viesť rozhovor. Také decká si kľudne vystačia s otázkou Do you like _____ , ktorú na striedačku doplňujú všetkými slovesami a podstatnými menami, ktoré im prídu na um. Väčšinou je to celkom dobrá zábava. Keď im dôjde anglická slovná zásoba, začínajú mi veci na ktoré sa chcú opýtať napodobňovať. Minule sme s Huan (slečna ktorá má na starosti customer servise) od smiechu takmer ryžu vypľúvali, keď sa ma pýtali či mám rada dinosaura. Quang ho napodobnil tak verne, že som na prvý šup uhádla, čo myslí. O týždeň na to sa zase v pohode veselo pýtajú poväčšinou tie isté otázky....
Tonálna Vietnamčina
Zahájila som pravidelné hodiny s Mai a vrhla sa do štúdia Vietnamčiny. V Číne som sa sťažovala, že majú 4 spôsoby intonácie, extrémne dôležité pre význam slov. Tak tu majú rôznych intonácií 6. To však nie je všetko. Diakritické znamienka je niečo, čo tomuto jazyku rozhodne nechýba. Nad jedným písmenkom môžu byť naraz aj dve, plus pod ním ešte jedno. Nemyslite si, že vokáň, dĺžeň a mäkčeň tu rieši všetky problémy. Kvačky, vlnky, otázniky, bodky, čiarky, viacsmerné dĺžne a bodky pod písmenkom sú povolené. Aby toho nebolo dosť, tak niektoré písmenká sú vážne haluz ako Ư ư alebo Ơ ơ so zakomponovaným otáznikom alebo prečiarknuté Đđ. Však iste, stále to nie je 80 tisíc šialených znakov Čínštiny, ale i tak mám z toho hlavu v úli a niekedy aj v smútku :D
Mai ma riadne driluje. „Ja počujem stále to isté E.“ vraví mi po cvičení. „Toto je E a toto je E“ vysvetľuje znovu. Faktom však je, že i ja počujem stále to isté E, ako úbohá osoba bez akéhokoľvek hudobného sluchu, nezáleží na tom, koľkokrát mi to znovu a znovu vysloví. Pritom Vietnamci môžu vysloviť E na 8 rôznych spôsobov. A je to veruže dôležité. Napr jedna slabika be môže znamenať až 12 rôznych slov. Keď si na večeru objednávam ryžu s hovädzím, hovorím cợm với bò. Pri nesprávnej výslovnosti môžem aj povedať, že si prosím ryžu s tvojím otcom, alebo že sa s ňou chcem ísť poprechádzať.....
Každopádne, prišla som na to, že každý dobrý učiteľ by mal čas od času začínať štúdium dakého nového jazyka. Keď sa zrazu opäť ocitnete v koži začiatočníka, ktorý je z daného jazyka totálne hotový, ohromne to posilní vašu trpezlivosť, keď sú žiaci nechápaví, alebo niekedy aj vážne tupí... Už chápem ten ich nešťastný pohľad, ktorý hovorí: „Pomalšie, ja tie slová v cvičení neviem ani vysloviť, nieto ešte preložiť, a vážne vlastne netuším, o čo ide“ :D
Zariaďujeme domácnosť
Keď už som sa raz rozhodla zmieriť s myšlienkou 5 mesačnej existencie v hoteli, bolo nevyhnuté spraviť z neosobnej hotelovej izby čo najpohodlnejšie miesto na bývanie. Keďže nemám na izbe dispenzor na vodu, musela som sa poobzerať po iných možnostiach zásobovania tekutinami. Voda vo Vietname je samozrejme nepitná, kupovať vodu každý deň je finančne a mozgovo náročné (každý deň myslieť na to, či mám kúpenej dosť vody), navyše kupovať toľko plastových fľaší je niečo, čo nedá mojej enviromentálnej dušičke spávať. Chvíľu som nosila so sebou veľkú fľašku do roboty a naberala si vodu z dispenzoru tam, ale nemôžem predsa 5 mesiacov žiť ako socka :D Tak prišiel čas kúpiť rýchlovarnú kanvicu a plastový krčah a začali sme si vodičku pekne prevárať.
Ďalšími bezchybnými výdobytkami sú nerezová polička či rozdvojka na elektrinu, vrcholom tohto mesiaca však nepochybne ostáva ohromná skriňa s veľkým zrkadlom, ktorú som jeden podvečer nečakane našla stáť v izbe. Nikdy neviete, čo vás spraví šťastnými, nuž a veru i skriňa môže byť dobrým adeptom. Toto mám na svojom ázijskom živote najradšej – učí vás tešiť sa z maličkostí :) Viem, skriňa možno nie je až taká maličkosť, ale už vás niekedy dostalo do vytrženia sitko? Mňa hej, predvčerom :)
S príchodom dažďov sa do mojej vylepšenej izby nasťahovali okrem mravcov aj švábik a jašterica a ja nemôžem byť z ich spoločnosti nadšenejšia. Však sťažovala som sa, že mi býva otupno :D Dôsledné vytriasanie topánky kým do nej vsuniem nohu sa stáva rutinou. Naše harmonické spolužitie dramaticky končí, keď v sprche, žmúriac pred do očí mi stekajúcim šampónom, stúpim na niečo chrumkavé...
Tak už mi ostáva len jašterička :)
Čo vám viac zdeliť? Nateraz je toho hádam dosť. Treba mi ešte dorobiť pár posledných fotiek, čakám na trochu slnka a lepšieho svetla a čoskoro sa môžete tešiť na blog, v ktorom sa konečne dozviete, ako to tu okolo mňa na uliciach vyzerá. Dovtedy, Tạm biệt a dovidenia ;)
Komentáre
áááá