16.03.2010
A ďalší pracovný týždeň uletel ani som sa nenazdala. Ako vždy sa v našom bohatom živote stalo plno vecí. Vo štvrtok sme omrkli ako to tu chodí v kaderníckych zariadeniach a Tonic má nový čínsky zostrih. V piatok sme piknikovali v parku za domom a ja som padla na zadok z preliezky, lebo časy keď som bola obratná a šikovná sú už dávno preč. Odučili sme niekoľko ukážkových hodín a zaspievali niekoľko piesní. Pomaly ale isto nám z toho začína hrabať, a hocikedy sa pristihnem pri tom ako si v sprche ale pri zametaní dlážky spievam If you happy and you know it clap your hands alebo Old Macdonald had a farm.
Zistili sme, že na čínskej ambasáde doma nám vydali turistické víza, aj keď sme ako dôvod návštevy uviedli práca a priložili k tomu pozývací list od zamestnávateľa. Náš séfko si túto maličkosť zobral na starosť aj s našimi pasmi, a tak som opätovne v cudzej zemi bez pasu a tvárim sa, že som tu vlasnte na prázdninách, či návšteve, v každom prípade, určite tu neučím :)
Máme nového kamaráta. Volá sa Icjú alebo iba Jú. Nie som si istá. Najviac pravdepodobne ani jedna z týchto možností :D Vraciame sa z dákej prechádzky, keď na nás niekto zavolá: „Hey, you remember me?“ a na môj veľký údiv Tonic odpovedá „Yes, hello!“ Je to predavač z obchodu s elektronikou. Tonic ho stretol keď bol v meste pozerať dáky router. Nakoniec ho nekúpil, ale spomenul predavačovi, kde bývame. Keď sa už potom neukázal, Icjú si začal robiť starosti, sadol na svoj elektrický bajk a prišiel ho hľadať. Skutočne roztomilé. Bohvie ako dlho sa preháňal ulicami nášho sídliska kým náhoda chcela aby sme na seba narazili :D Každopádne vie trošku po anglicky, čo je v Zoučengu skutočne nevídané, tak sme si vymenili čísla :)
Highlightom tohto týždňa bol piatok, ktorý je tu pre nás síce stredom týždňa, ale rozhodli sme sa vychutnať si ho tradične a po poobednej ukážkovej hodine sme sa vystrojili na diskotéku. Pri vchode bolo nastúpených asi 10 uniformovaných mužov s helmami na hlavách a zbraňami za opaskom. Čakala nás bezpečnostná kontrola ako na letisku. Za ďalšími dverami bola miestosť nápadne pripomínujúca európsky bar. Až na tie balóny. A tú hudbu. A to, že okrem dvadsiatich čašníkov v leských košeliach, tam nebolo nikoho iného. Tak sme si dali príšerne drahé pivo a pobrali sa kade ľahšie. Nohy nás doviedli opätovne na kultúrne námestie, aby sme sa stali svedkom pravej čínskej veselice. Námestie bolo plné ľudu, hrali sa karty, sledovala sa telka na obrovkej obrazovke, posedávalo sa na lavičkách, decká sa preháňali na bicykloch či skejtoch a samozrejme, tancovalo sa. Z megareprákov primontovaných na bicykel vyhrávali obľúbené čínske odrhovačky a zábava bola v plnom prúde. O desiatej hudba utíchla a občania sa rozišli domov. I my sme sa pobrali, smutný, neveselý.
Sobota a nedeľa bola tradične plná učenia. Pribudli mi ďalšie pravidelné hodiny, ale okrem poslednej hodiny v sobotu (úplný začiatočníci) mám zatiaľ samých celkom fajn študentov, tak som spokojná.
Utorok bol najvýnimočnejší deň. Vybrali sme sa na výlet do Jiningu. Mesta, kde sme si mysleli, že budeme. Kde sme si dva týždne mysleli, že sme. Je očarujúce. V každom prípade, je to aspoň mesto. Všetko išlo hladko a jednoducho. Na stanici sme si to namierili k prvému autobusu. Išiel do Jiningu. A tak sme si užili pekný deň plný slniečka, Jiningských parkov, preplnených bulvárov, výškových budov a stretli sme prvých ( a asi aj posledných minimálne kým sa nedostaneme do Pekingu) bielych!!!
Potom sme bez problémov potrafili naspäť na stanicu, takmer kúpili lístky do Yanzhou namiesto Zoučengu, potom takmer nastúpili do zlého busu, a potom sa pospávajúc dohrkotali späť domov. A zajtra, späť do práce.
17.03.2010
Nástup späť do práce rozhodne nebol taký špatný. Ráno sme začali pekne športom, behom a vyskúšaním čínskych parkových posilovacích zariadení. Som zvedavá ako dlho nám nadšenie vydrží ;)
Dievčatá sa ale ani poobede neozvali kedy dnes učíme, tak o tej tretej píšeme smsku. „Oh, dnes nie sú žiadne hodiny, you are free.“ Fajn. Super, že vedia dať vedieť. A tak ich pozývame na večeru k nám, však čo s načatým večerom. A tak som sa naučila variť jedno z mojich obľúbených čínskych jedál- surové zemiaky.Recept prikladám.
Surové zemiaky:
Na arašidovom oleji narýchlo osmahnete zázvor, cesnak a pór, všetko najemno nakrájané. Ošúpané zemiaky nakrájate na tenunké rezančeky, rovnako jednu zelenú papriku a zopár chilli papričiek. Všetko to prihodíte do woku, trošku podlejete vodou a pridáte asi deci octu a trochu glutamanu sodného. U nás ho nekúpite, dávno sa zakázal predávať kôli nežiaducim účinkom na naše zdravie. Pomôže soľ, či vegeta :) Veľmi kratunko to smažíte, pozor aby sa vám zemiaky náhodou neurobili!! Podáva sa teplé a surové a je sa paličkami :) Dobrú chuť!
Varenie bolo veselé, my sme ich ponúkli mojou obľúbenou Cukinou na trnavský spôsob a doteraz šetrenou gombaseckou klobáskou a syrovými korbáčikmi.
Klobásku sme zjedli my, rovnako ako korbáčiky, lebo Číňania považujú syr za nechutný. Hlavne, že sa nás potom spýtali, či radi jeme hlavy. „ Aké hlavy?“ Nebola som istá, či dobre rozumiem. „Hlavy. Kačaciu, rybaciu a tak. My Číňania veľmi radi jeme hlavy.“ Bola som veľmi vďačná, že dnes varili zemiaky.
18.03.2010
Ani dnes sme sa nedostali do práce. Jean s Maddy nás zobrali na výlet. Boli sme na horách. Teda na hore. Alebo skôr, kopci. Mal však 580mnm a bolo náročné ho zdolať, hlavne kôli množstvu Číňanov tlačiacich sa na ceste na vrchol. A ešte kôli našej nevhodnej veľkosti. Čím bližšie k vrcholu sa cestička kľukatila úzkymi skalnými prevismi až prišla k takému, cez ktorý sme sa už proste nepretiahli. To však už bolo takmer hore, hmla bola taká biela, že splývala so snehom na stromoch (a to som včera chodila v krátkom tričku a dnes čakala rovnaké počasie!) a výhľad nebol, takže sme všetci štyria boli celkom radi, že sme sa museli vrátiť. Kopec sa volal Yishan, a je ako všetky ostatné čínske kopce na ktoré môžete vyjsť. Zaplatíte nemalé vstupné a čakajú vás schody. Veľmi veľa schodov :) A chrámy. Tentokrát boli taoistické a v celej tej hmle a snehu to bolo celkom pekné, také mystické.
Dnes bol totiž Temple fair. Preložili sme si to ako naše hody. Preto bolo všade toľko ľudí a dole pod kopcom celkom slušný huriavk, plno kolotočov, stánkarov so všakovakými blbosťami, ťava a najpodivuhodnejšie nám prišli búdky, ktoré mali byť asi niečo ako strašidelné zámky, ale s rozhlohou 5x2 metre a veľmi bizardnými obrázkami. Celé to bolo hrozne vtipné, hoci to trochu vyzeralo ako zraz autobusárov. Obľúbeným oblečkom Číňanov vo veku 40 a vyššie sú totiž tmavomodré tesilové nohavice s pukmi a kožené polobotky.
Prikladám pár fotečiek na dokreslenie atmosféry :)
Komentáre
kamera