Krížom krážom

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

S Indiou aj celý svet

Asi ste už z predchádzajúcich blogov pochopili, že som si Indiu  a jej veselú náturu v mihu obľúbila a že sa tu cítim veľmi fajn. Dôvodom nie sú len ženy v pestrých  sárí, obed na banánovom liste, rozvoniavajúce exotické ovocie či obhadzovanie sa farbami.  

Okrem toho, že si užívam túto výstrednú, bláznivú i idylickú, okúzľujúcu i rozum zastavujúcu indickú krajinu, užívam si aj multikultúrnu zábavu s ľuďmi z celého sveta. Konečne totiž nie som jediná biela v dedine.

Je tu pestrá zmes ľudkov z rôznych kútov zemegule. A je ich tu hodne. Na každej akcii, párty či výlete sa stretávam stále a stále s novými tvárami. Z Európanov bodujú najmä obligátni Nemci a Poliaci, ktorých tradične nájdete  všade. Veľmi som si obľúbila aj kazašskú dievčinu Assel a Ghánčana Erika. Mojím najlepším kámošom je ale Mexičan Agustín. Asi je do mňa trochu buchnutý, alebo možno sú iba Mexičania taký milí a prítulní. Každopádne trávime spolu spústu chvíľ a po dlhom predlhom čase sa opäť s niekým môžem porozprávať úúúplne o všetkom a ten niekto ma totálne pochopí.

 


Pripomína mi to veľkom Erasmus, ale na taký dospelejší štýl. Rozprávať sa s týmito ľuďmi, počúvať ich osudy, plány a názory je nestkutočne inšpirujúce.  Nespoznávam iba Indiu, spoznávam vďaka nim celý svet.

Nielen bieli ma tu ale robia šťastnejšou. Napriek tomu, že vďaka odevu vzbudzujú Indovia pocit, že sú ešte uzavretejší voči vplyvom západného sveta, tradičnejší a neflexibilnejší ako zvyšok východnejšej Ázie, opak je pravdou. Indovia sú oveľa oveľa západnejší. Ba mnohých by som nazvala rozhľadenými. Dá sa s nimi dokonca takmer normálne rozprávať o takmer normálnych veciach.  Poznajú tu americké seriály, v kinách dávajú aktuálne filmy, počúvajú tú istú hudbu. Nikto sa ma už nepýta, či mám rada Westlife alebo BackStreet Boys, ako sa mi stávalo vo Vietname. Je to úľava. Je to síce z časti aj tým, akých Indov stretávam, lebo pravdu povediac, väčšina z mojich priateľov je z vyššej kasty, vyvážajú sa na vlastných autách a študovali v Amerike alebo kde. Lenže nie všetci. Stretávam aj spústu iných ľudí, najmä v práci, kde sem tam stážujú indický študenti, ale i tak tvrdím to isté: Hoci navonok to tak nevyzerá, keď pozriete na ulicu plnú sárí  a šatiek... ale oveľa viacej ľudí tu má oči otvorené a nemyslí si, že celý svet je iba India. 


Jedno i druhé spôsobuje, že sa cítim opäť ako normálny človek, nie ako návštevník z inej planéty, ako to bývalo v Číne, či vo Vietname. Mám s kým ísť na večeru či do kina, mám dôvod sa namaľovať, môžem si ísť do baru zatancovať. Mám si s kým zažartovať a môžem opäť používať sarkazmus. Objavujem úplne iný svet. Už celé veky som napríklad neflirtovala. Keď som prišla prvý krát do baru a niekto ma požiadal o tanec, ostala som taká  zaskočená, že som sa musela rozosmiať. Alenka v ríši divov. Úplne som zabudla, aké je to zábavné. Je to ako návrat z divočiny naspäť do aspoň  z časti civilizovaného sveta. A je to totálny balzam na dušu.

Našla som tu všetko, čo mi v čínsko-vietnamskom svete chýbalo. Dokonca aj v obchode sa cítim ako doma – v každom dostať kúpiť šumienky Tang, Nutelu, Magi, Knor, obchádzam obchody Baťa a po ulici jazdia autá značky Škoda. Nemôžem sa ubrániť ľútosti nad  tým, že som sa rok trápila  v Číne a Vietname, a na Indiu si vyčlenila len chabých pár týždňov.

Tak či onak, som nesmierne rada, že napriek všetkým prekážkam som nakoniec predsa len tu. Ja som vedela, že do Indie MUSÍM. Mám tu všetko. Exotickú kultúru, ázijský chaos, ktorý tak zbožňujem, ale aj normálne obchody, ľudí, bary a západnú zábavu. Celkom mi to, zdá sa, zo začiatku zamútilo hlavu. Preto asi to zaváhanie a nutkanie zostať dlhšie. Najpálčivejšie pišťanie za domovom bolo zahasené. Nechuť kúpiť letenku naspäť domov asi hovorí za všetko. Našla som taký lacný lístok...a nevedela sa odhodlať ho kúpiť. A nemám ho doteraz.

Začínam sa totiž cítiť lepšie ako kedykoľvek inokedy vo svojom živote – začínam sa cítiť doma vo vlastnej koži. Konečne som do nej dorástla. Netlačí, neomína, ani neplantá. Padne mi ako uliata. Akoby táto stáž naozaj bola tou poslednou kvapkou, ako keď pridáte Grenadínu do koktejlu. Stačí jej málo, ale celý nápoj až po nej dostáva zmysel.

 


                    

 

Všetky kúty Tamil Nadu

 

Môj životný štýl tu vyzerá presne tak, ako si len možno želať. Dokonalá harmónia medzi plným nasadením v práci a totálnym odrelaxovaním po nej. Cez týždeň sa stretávam s mojou „multi-kulti“ bandov pomenej, sem tam do kina, sem tam nejaká párty či grilovačka na streche. Stredy celkom tradične trávievam v bare 10Downing street, kedy majú dievčatá drinky zadarmo :) Väčšinou sa ale veci dejú cez víkendy, kedy spolu objavujeme nové kúty  Indie.

 


Najväčšími highlightami boli výlety do mesta Hyderabád, kde sme oslavovali sviatok Holi, o ktorom ste už čítali, a do Modrých hôr - Nilgiri Mountains, do horského mestečka Ooty. Je to však cestovanie na úplne iný štýl, ako som zvyknutá, v Ooty sme napríklad boli 13-ti. Zorganizovať takúto bandu ľudí v indickom chaose, to vám je vážne fuška. Nakoniec sme urobili jedinú možnú vec – prenajali si súkromný mikrobus a vyvážali sa po horách ala Japonský turisti, vyskakujúc z autobusu pri čajových plantážach, vodopádoch či pekných výhľadoch a cvakajúc  pár fotiek. Hoci som nevidela všetko, čo som chcela, netrekovala a nepreviezla sa dreveným parným vláčikom, ktorý premáva medzi jednotlivými dedinkami, výlet to bol nesmierne príjemný. Bývali sme v rodinnom dome s nádherným výhľadom, kde sme si prenajali celé poschodie a večer kecali príjemne zabalený v dekách. Najlepšia vec na Ooty bolo totiž počasie. V nadmorskej výške 2000 m.n.m bolo príjemne chladno, osvedčili sa dlhé nohavice a teplé svetríky, dokonca sme sa po dlhej dobe všetci vytešovali z búrky s poriadnymi krúpami. Neboli tam žiadne komáre a my sme na chvíľu úplne zabudli, akým rozpáleným peklom sa od apríla stal Chennai.

 


V sobotu sme si takto pekne v horách spoločne vychutnali finále Svetového šampionátu v krikete – India vs. Srí Lanka. Kriket nie je veľmi zábavný šport, aspoň z môjho uhla pohľadu. Navyše je nesmierne komplikovaný. Aspoň z môjho uhla pohľadu :D Agustinové nadmerné vysvetľovacie úsilie ale bolo nakoniec odmenené mojím aspoň čiastočným pochopením a celkom vzrušujúci záver hry som si bola schopná naozaj vychutnať, keď som už konečne chápala, o čo tam ide. India vyhrala štýlovo, plným šiestimi bodmi v poslednom údere a náš indický kamarát Kamlesh nás následne naučil štýlovo skandovať v jazyku Hindi: „Džidega, džidega, India džidega!“ Hrozne sme sa všetci radovali, asi nakazený Kamleshovou úprimnou radosťou a bujaro sa vykotúľali do ulíc, v pochabej snahe oslavovať s indickým davom. V Ooty veľký omyl. V zaspatom mestečku v horách sa žiadny dav nekonal. Trochu sme si pokričali a poobjímali sa s náhodnými okoloidúcimi, ktorých zaujala naša vejúca vlajka, zastavovali autá a narobili trochu rozruchu, ale po čase sme pochopili, že tu žiadna veľká párty  nebude a nechali sme Ooty spať.

 


Po nadmerne aktívnych prvých víkendoch, kedy som len v pondelok ráno pricestovala naspäť do Chennaiu a utekala rovno do roboty, som po čase trochu zvolnila tempo, aj preto, že som začala pracovať aj v soboty, aj preto, že ma prešlo nutkanie vidieť všetko hneď. Tempo zvolnili aj ostatní, a asi vďaka stúpajúcim horúčavám sme si zvykli tráviť nedele na pláži v Mahabalipurame, hojdať sa v sieťach pod palmami alebo vo vlnách a na večer sa zasýtiť dákou dobrou rybkou na indický spôsob od miestnych rybárov.

 

 


 

Indické tajomstvá

 

Ďalším dôvodom mojej ochromenej túžby cestovať cez víkendy je i fakt, že cestujem väčšinou cez týždeň – služobne:) 

Práca ma totálne napĺňa. Hoci pracovať v ázijsky (ne)fungujúcom ofice som si ešte ani po 2 rokoch úplne nenavykla a ich nelogický, neusporiadaný systém ma sem tam stále vyvádza z miery,  sú i chvíle, kedy si svoju nevšednú pracovnú pozíciu naozaj vychutnávam. Beluah pre mňa vždy niečo zaujímavé vymyslí. Pracujem na ďalších posteroch, informačných brožúrkach, asistujem pri dvoch dokumentárnych filmoch. Vyžaduje to veľa čítania, o indických zákonoch, vládnych nariadeniach i ľudských osudoch, a dozvedať sa veci, ktoré by mi ani nenapadli. Všetko toto mi umožňuje lepšie pochopiť Indiu.

Posledné dni marca to tak ružovo síce nevyzeralo, končil finančný rok a nikto v office nemal čas zaoberať sa mnou, či dať mi dáku robotu. Nuda ale otvorila dvere môjmu vlastnému projeku a prinútila ma pritlačiť na šéfku, aby ma vyslala do terénu. V neskutočne nádhernej vidieckej oblasti Tiruvannamalai nakrúcam svoj vlastný dokumentárny film. O ľuďoch, ktorý nazývajú Dalit-i, alebo nedotýkateľní.  

Neviete, kto sú to Daliti? Tiež som nevedela. Málo sa o tom hovorí. Asi preto, že je to najväčšia hanba Indie. Bola som šokovaná zistením, že v dnešnej dobe, kedy pokladáme základné ľudské práva za úplnú samozrejmosť, niekde žijú ľudia, ktorých život nemá žiadnu hodnotu.

O indickom kastovom systéme ste už iste počuli. Brahmani, Kshatriovia, Vaishovia a najnžišou kastou sú Shúdrovia. Čo ste však možno nevedeli je to, že sú ľudia, ktorý sa voľáko do tohto systému nevošli. Ich postavenie je ešte nižšie ako tých z najnižších kást, vlastne žiadne nemajú. Nedobrovoľne od narodenia tvoria ľudský odpad, a kontakt s nimi je považovaný za nečistý. Dokonca i ich tieň je pre príslušníkov iných kást špinavý. Aby nezamorili chrámy, studne, školy či cintoríny, bol im prístup do týchto miest proste zakázaný. Títo ľudia sa volajú Daliti, čo v preklade znamená zlomený. 


Indická ústava síce vydala zákon, ktorý celý kastovný systém zakazuje a garantuje všetkým, i Dalitom, rovnaké práva. V praxi, ako postupne zisťujem rovnako ako všetky indické zákony, je i tento  len veľmi ďaleko od funkčnosti. Hoci India každým dňom zmodernieva, niektoré veci sa menia len veľmi pomaly.

A tak som prežila niekoľko vtipných dní na ozajstnom nefalšovanom vidieckom vidieku. V mestečku Tiruvanamalai, vzdialenom 4 utrasené hodiny po indických cestách, sídli RWDS, partnerská organizácia mojej NGO, ktorá sa zaoberá touto problematikou. Tu som sa nalodila do ich džípu a nechala sa odviezť dákych 20 kilometrov po prašných cestách do ich tréningového centra, umiestneného v najväčšej dedine, vhodného pre výjazdy do odľahlejších končín.

Život v tréningovom centre bol zaujímavý. Pracovníčky RWDS toho veľa po anglicky nevedia, všetko sú to však veselé, dobrosrdečné ženičky z okolitých dedín. Kúpeľňa je pod holým nebom, teda ak miesto kde sa pooblievaš vodou možno nazvať kúpeľnou. Jedlo sa pripravuje na zemi a varí sa v záhrade na plynovej bombe.V kruhu na priedomí  v tureckom sede sa potom konzumuje. Na priedomí sa aj spáva, na ratanovej rohožke, lebo vnútri je neznesiteľne horúco. Do dedín sme sa presúvali na vtipných babetách z roku dva. Pod páliacim slnkom, cez nádhernú zelenú krajinu posiatu ryžovými políčkami a palmami, lemovanú tmavými kopcami v diaľke a posiatu šmoulími dedinkami s domcami z kokosovníkov. Okamžite som sa do tohto miesta zaľúbila.

 


Počas prvej trojdňovej návštevy sa ma každý vypytoval, prečo nemám oblečené sarí a dotýkal sa môjho oblečenia, akoby to bol kostým cirkusanta. A tak som si na ďalší krát zaobstarala veľký kus farebnej kvetovanej látky a dala si ušiť blúzku a vygúglila na nete, ako to na seba namotať. Keď som sa v tom ráno zjavila, všetky do jedného sa rozosmiali na plné kolo. Odmotali ma a potom opäť zamotali, tento krát tak, ako sa to má. Na čelo som dostala bindi- teda tretie oko Šivové, na ruku bangle, okolo krku náhrdelník, do vlasov jazmínové kvety a aj jednu ružičku a bola vystrojená ako správna indická žienka. Ja som sa s nimi na oplátku podelila o moju kozmetiku, ako krém na tvár alebo dezodorant. Obzvlášť ten dezorant ich nadchýňal. Vôbec s tým nevedeli narabáť a nikdy ho nenamierili správne, najčastejšie otvorom od seba, takže to schytala tá, čo sedela oproti do očí. A potom sa nadšene ovoniavali a natierali krémom a hneď sa obzerali v zrkadle, či z toho opekneli. Úplne ma to dostalo.

 


Prvotný kontakt s miestnymi bol namáhavý. Deti sa najprv schovávali pod vozy a jedno dievčatko sa usedavo rozplakalo, keď som ho pohladkala a utieklo preč. Potom ich nastúpili do radu a každý sa jeden po druhom smel dotknúť mojej ruky. Cítila som sa ako korunovaný idiot. Potom sa ale nesmierne osmelili a stále si chceli so mnou podávať ruky,  čo bolo bolo po čase dosť otravné. Čo bolo otravné ešte viac, že mi liezli do všetkých záberov. Kamkoľvek som namierila kameru, aby som dačo natočila, v sekunde tam bola nahrnutá celá  banda detí z dediny, nastúpených ako na odstrel. Voľakto veľmi múdry prišiel na myšlienku, že kto bude na mojej fotke, tomu vláda postaví nový dom. Veľmi rýchlo sa to roznieslo a mala som čo robiť aby ma vôbec odtiaľ pustili :D

 


Inak ma vo všetkých dedinách vítali ako cteného hosťa a predchádzali sa, koho dom navštívim a kto mi čo ponúkne.Väčšinou obrali z vedľajšej palmy zopár kokosov, takže som vypila toľko kokosovej šťavy, koľko sa mi ani nesnívalo, že niekedy vypijem. V jednom domci ale poslali chlapca až do vedľajšej dediny kúpiť mi Fantu, čo bola pre všetkých veľká vec :D  Aj keď ja by som si radšej dala ďalší kokos :D

Navštívila som zo 10 dedín, veľa videla, veľa počula, veľa ľudí mi porozprávalo svoje životné osudy. Žiaľbohu, len v jazyku Tamil. Bez prekladateľa som bolo často dosť stratená, čo je nesmierna škoda. Dúfam, že i napriek tomu sa mi podarí z tých záberov postrihať dačo zmysluplné a zaujímavé.

 


Veľmi interesantný čas som strávila aj mestských slumoch Chennaiu, kde som sa oboznamovala s osudom mestských Dalitov. Tentoraz mi sprievodcu robil mladý chalan s vtipným menom Stalin. Áno, pochádza zo silne komunistickej rodiny, alebo možno sú jeho rodičia iba nadmieru kreatívny, lebo brat sa volá Mao Zedong a sestra Jenny, ako žena Karla Marxa. Každopádne, po anglicky mu to išlo lepšie a konečne som sa podozvedala kopu zaujímavých vecí. Aj keď to bol častokrát dosť smradľavý zážitok. Problém so spravovaním odpadu a chýbajúce odtoky, to je len časť miestnych trablov.

 

Taký sprievodca na určitých v miestach v Indii, to je nezaplatiteľná vec. Ísť tam sama biela na prechádzku, asi by ma zožrali za živa (nie tak dávno mi detský žobráci takmer roztrhali košeľu, keď som si na pláži chcela porobiť pár fotiek)...ale prísť tam s niekým, koho poznajú (Stalin učí miestnu mládež narábať s  PC), to je iná kafé.

 


             Príbeh Indických slumov teraz rozoberať nejdem. Je to dlhá story, a v túto hodinu nočnú si na to netrúfam...bude však zahrnutá vo výslednom filme.

 

 

Najnovšie novinky

 

            Toto je ináč asi blog, ktorý je najdlhšie zatiaľ v príprave. Píšem ho vlastne takmer odkedy som prišla. Preto aj vyzerá tak neusporiadane miestami :D

Mojou novinkou je, že som sa presťahovala. Keď som sa rozhodla, že zo starou mamou to vlastne nie je až také zlé a aspoň mám blízko do práce a na posledné týždne sa mi už sťahovať neoplatí, Aiesec-eri sa rozhodli, že sťahovať sa treba a tak teraz zdielam izbietku s Holanďanom Sebastiánom na stážistickom byte, s Juliou a ďalšou nemeckou dievčinou vo vedľajšej izbe. Až nato, že nemáme kuchyňu – teda máme izbu, ktorá sa tak volá, ale nič v nej nie je, riady, sporák, zhola nič – sa mi tu však býva veľmi dobre. Sebastian a Isy sú oveľa spoločenskejší ako bývala Julia, nemusím chodiť na párty sama, mám sa s kým zložiť na taxík, večer kuknúť film, či zahrať karty. A tak to, že mi cesta do práce teraz trvá pol až trištvrte hodinu, mi až tak neprekáža.

 


             Zdá sa teda, že môj indický pobyt pomaly ale isto vrcholí a dúfam, že záver bude grandiózny. Vlastne ani nie tak pomaly. Skôr to tu letí ako o preteky. Posledné dva mesiace preleteli ani som sa nenazdala a 25 mája mi vypršia víza a moje posledné dobrodružstvo bude spečatené. Snažím sa všetko nasávať ešte plnšími dúškami ako doteraz a hrozím sa dňa, kedy budem musieť tento chaosný svet opustiť. Aj keď – posledné dni nám nefunguje na izbe klíma čo v týchto horúčavách znamená minimálny spánok a rozhodne nie regenerujúci. I záchod si zmyslel, že sa mu splachovať nechce. Cez deň je tak 41-45 stupňov a poviem vám, prestáva to byť akosi zábavné. Na ulici je stále viacej ľudí, lebo začali prázdniny, a tiež lebo bývam teraz v najcentrovejšom centre, i zápchy sú hustejšie a rikšári voľáky dotieravejší.

Možno že mi nakoniec až tak smutno nebude...

 


Posledné dobrodružstvo | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014