Darovala som si ešte prázdniny. Zdalo sa mi, že si to zaslúžim. Rada lietam, ale rýchlosť, ktorou takto prekonáme polku sveta niekedy nie je výhodou. Potrebovala som vydýchnuť. Dať si dokopy myšlienky. Spýtať sa, čo sa vo mne deje a udialo a počkať na odpoveď. Pripraviť sa na najväčší boj. Vymyslieť stratégiu. Všeličo som tu mala v pláne:) Srí Lančania mi ale nedovolili ani na chvíľu osamieť. Furt sa na mňa niekto nalepil.
Nie vždy to bolo úplne na škodu veci. Mladučký tuk-tukár Priyaparshana ma v rannom upršanom Colombe, nevyspatú, unavenú a stratenú doslova zachránil. Hej, je skvelé cestovať bez plánov a bez prípravy a vychutnávať si moment....ten však niekedy nechutí až tak dobre.
Prišla som na Srí Lanku ako do materskej škôlky. Nevedela som nič. Vôbec som netušila, že priletím uprostred obdobia dažďov. Zabudla som, že angličtina už nie je úradným jazykom a ľudia sa s ňou veľmi nebabrú. Nevedela som, akú majú nedostatočnú cestnú sieť, ako fungujú vlaky, čo jedia, čomu veria. Nevedela som čo a kde, čo sa smie a čo sa nesluší. Nevedela som proste nič, ani ako ďaleko je letisko od mesta. A takáto neuvedomelá som prišla o 2. ráno za hustého dažďa.
Priyaparshana ma zachránil okolo 10 doobeda a odovzdal rovno do rúk dlhovlasého kučeravého Sampatha, manažéra hotelu Aubrona. Priyaparshana za svoje tuk-tukárske služby odmietal prijať peniaze. Vravel, že mi neponúkol odvoz, ale ponúkol mi pomoc, lebo videl, že pomoc potrebujem, a za pomoc sa predsa neplatí. Zmätená mu i tak vtisnem do rúk zo 300 rupií a mám pocit, že to tuna Sri lanke bude ešte zaujímavé.
V polospánku vyfasujem izbu a do postele sa zvalím s neskutočným zadosťučinením. Zobudím sa okolo šiestej večer. Prvý deň v prdeli, aj plánovaná prehliadka Colomba. Pohľad z okna ma ukľudňuje, že som o veľa neprišla, lebo zjavne lialo celý deň. Sampath mi to na recepcii potvrdí a keď sa pýtam na internet kaviareň v okolí, že si teda niečo o tomto cejlónskom ostrove naštudujem, zavedie ma do svojej kancelárie a kým si klikám na googli, veľa mi o svojom ostrove vysvetľuje sám. Samphat je presvedčený budhista, rovnako ako väčšina Sinhálcov. Vysvetľuje mi, čo je to karma, a ako s ňou na Srí Lanke narábajú. Celkom sa mi to páči. Karma reprezentuje proste starý dobrý zákon akcie a reakcie, o ktorom sme sa učili kedysi v siedmej triede na fyzike. Matne sa na to pamätám. Tretí z Newtonovských zákonov pohybu. Spomína sa tam voľačo o hmotných bodoch a statických či dynamických silách, ktoré sú rovnako veľké ale opačné. Nikdy som mu veľmi nerozumela. Až tu v Samphatovej kancelárii dáko nabral zmysel. V jeho verzii znie smiešne jednoducho. Urob niečo dobré a dobré sa ti vráti. Urob niečo zlé a vesmír ti vráti zlé. Teda konaním dobrých skutkov automaticky priťahujeme z vesmíru dobré sily. Keď niekomu pomôžeš, vlastne si si iba dopredu „predplatil“ budúcu pomoc tebe od niekoho iného. Znie to fajn, ale i tak, veľmi vesmíru v tomto neverím. Samphat sa smeje. Ani on. „Veď ani vesmír nie je dokonalý,“vraví. „Ale čo za to dáš? Spravíš dobrý skutok a máš tak 90% šancu, že sa ti dobré jedného dňa z vesmíru vráti. Ak sa nevráti, aspoň si spravil dobrý skutok. Tak čo?“ Logika Samphatovho výroku je úsmevná. Je dovolené aj trochu podvádzať. Pred dôležitou životnou skúškou možno pomôcť svojej karme obetným darom alebo pár drobnými bankovkami venovanými žobrákovi na ulici a máš väčšiu šancu, že skúška sa podarí. Vesmír si možno trošku podplatiť. Viem, isto ste už o karme počuli. Aj zákonu o akcii o reakcii dobre rozumiete. Je ale niečo celkom iné týždeň sa pohybovať po ostrove, kde podľa tohto zákona ľudia každý deň žijú. Aj vám sa akosi vpije do krvi.
O jedenástej bez rozpakov zase zaspím ako dudok aby som už o ôsmej bola pripravená v ďalšie upršané ráno vyraziť na cesty. Samphat mi poradil ísť do Kandy, kde sa v chráme ukrýva Budhov zub. Nedbám a naskočím na autobus, kufrík nechajúc odpočívať v Samphatovej kancelárii. Možno to pomôže aj jeho karme, no mne určite :)
Prší asi prvú hodinu cesty, potom sa chvíľu rozjasňuje. V Kegalle už svieti slniečko a ja vyskakujem z busu, hoci sme len v polovici cesty. Neďaleko by mal byť sloní sirotinec a rozhodnem sa využiť počasie.
Majú to okolo 60 sloníkov. Sirôtky z džungle, sloníky zranené, ako napríklad Sama ktorá stúpila na mínu a prišla o prednú nohu, alebo tie, čo už vyrástli a ostali pre sirotinec „pracovať“. Srí Lanka mi nastavuje svoju slnečnejšiu tvár, sloníky sa kúpu v rieke a ja stretávam ďalších zaujímavých ľudkov. 3 švárnych mládencov študujúcich v kňažskom semináry. Nakoniec s nimi naskočím na bus do Kandy.
Budhov zub nevidím, lebo je zamknutý v zlatom lotosovom trezore schovanom za závesom. Mestečko je ale veľmi pekné. Poobede zase prší, tak sa vyberiem pozrieť mojich svätých chlapcov a dáme si aspoň dobrú srí lanskú večeru.
Moja púť pokračuje. Chlapci mi povedali, že na Adamovu horu sa dá najľahšie dostať z Hattonu a tak sa tam poveziem vo vláčiku. Hneď pred stanicou ma skupinka tuktukárov poteší informáciou, že do Delhousu, mestečka vzdialeného zo 30 km, odkiaľ sa vyráža na trek, dnes už žiadny autobus nejde. Ale že ma za 1000 rupií odvezú. Zasmejem sa a nasledujem ostatných ľudkov blatistou cestičkou do mesta, kde dúfam vymyslieť niečo lacnejšie. Vymyslela som. Stretla som Nimala :)
Nimal je miestny sprievodca a majiteľ guest housu priamo pod úpätím Adamovej hory. Potrebuje v meste niečo nakúpiť, ale že ak mi nevadí čakať, môžem sa s ním vyviezť hore. Čakať mi nevadí. Premeriavam si šťúpleho chlapíka s fúzikmi. Vraj je aj v Lonely Planete, čo mi je fuk, lebo žiadny nemám. Vyzerá, že na mňa nemá veľa času, stále sa pozerá na ruku, na ktorej aj tak nemá žiadne hodinky. Myslím, že to bude zábava.
Aj bola. Cesta nám trvala tak dve hoďky. Nakupovala sa zeleninka, ovocie, mechy červenej ryže, rybky, niekoľko kokosov a nákup na týždeň hotový. Slovo dalo slovo a kúpila sa aj fľaška kokosového araku, miestnej pálenky. Že okoštujem :) Kým sa dopravíme domov, sme kamaráti na život a na smrť. O Adamovej hore už viem všetko. Aj to, že výstup najlepšie začať o druhej ráno a že dnes v noci má pršať. Aj to, že mimo sezóny sú svetlá osvetľujúce strmé schody na vrchol z dôvodu minimálnej „premávky“ vypnuté. Kto by sa tam aj za dažďa hore driapal, iba ak fanatický kamarát premnožených pijavíc. Alebo ja. Prečo?
Poprvé preto, lebo už som tu. Po druhé preto, že je to jediný kopec na svete, ktorý zbožne uctievajú 4 najväčšie svetové náboženstvá. Budhisti, Kresťania, Hindiuisti i Moslimovia veria, že otlačok nohy, ktorý sa na vrchole nachádza, patrí Budhovi, Adamovi či Šivovi. Adamova „historka“ je hádam najkrajšia: Srí Lanka bolo totiž prvým miestom, kde spočinuli nohy Adamove a Evine potom, čo boli vyhnaní z raja...aby prechod medzi nebeským a svetským nebol príliš krutý. Dotyčná hora bola vtedy taká vysoká, že Adam z jej vrcholu hlavou stále dočiahol do neba a mohol spokojne počúvať anjelské spevy. To sa ale anjelom nepáčilo a Boh následne horu znížil na dnešnú úroveň a odvtedy sa volá hora Adamova.
Keď dorazíme do Nimalovho guest housu, prestáva pršať a nemá žiadnych hostí. Zjeme neskorý obed priamo v kuchyni spolu s kuchtíkmi a zoberie ma na výlet k jazeru. Kocháme sa padajúcim súmrakom a koštujem kokosovú pálenku. Zmiešaná s kolou bola dobrá ;) Navečer sa na Nimala usmialo šťastie a celý White House mu zaplnili manažéri z Colomba na neoficiálnom team buildingovom výlete. Neskoro do noci sa s nimi celkom zabavím.
Nočný výstup teda nemá žiadny zmysel, a tak šľapať začneme až ráno. Ani ten ranný za veľa nestál. Okrem pár zradných lúčov slnka, ktoré nás nažhavili pri vstupnej bráne, sa ten slnečný darebák už neukázal a pršalo takmer celý čas strmého a namáhavého výstupu. Aspoň že pijavice dali pokoj, kokosový arak je dobrá protilátka. Adamov otlačok strážia dvaja vtipní páni, ktorých Nimal pozná, tak nám navarili čajík. Po polroku stráženia ich vystriedajú iní vtipní páni. Super job.
Okrem nich ho stráži aj veľká kamenná platňa uzamknutá v kovovej búde. No proste, neuvidíte ho. Ani výhľad sme neuvideli, tak sme sa pobrali po všetkých tých schodoch dole, aby sme zmokli ešte viac. Tak pre nás bolo dnes nebo teda zatvorené, ani sme len nenakukli, oceľové mračná tlmili všetky anjelské spevy. Aspoň že vodopády, ktorých je v tejto oblasti neúrekom, sú vďaka dažďom ešte početnejšie :)
Večer sme vo White House sami, unavení odpočívame zabalení v dekách na terase a načúvame žabacím volaniam lásky.
Ráno sa voľky nevoľky rozlúčime, lebo mňa to už ženie z tohto dažďa k slnku na pláži. Unawatuna pláž mi bola doporučená mojim spolubývajúcim Sebastiánom a dva dni som si tu slušne oddýchla. Aj keď si popršalo i tu, aspoň doobedia boli pekné.
A na záver týždňa pekne naspäť do Colomba. Zvítam sa so Samphatom i mojím kufrom a rapocem zážitky, kým si Samphat šťuká na foťáku moje obrázky. Nakoniec stíham i chabú prehliadku Colomba, hoci mesto ma dáko nedostalo. Posledný zúfalo biedny záchod, pikantné curry a tuk tuk na letisko.
Hoci som na Srí Lanke prišla stráviť trochu času sama so sebou, o spoločníkov som núdzu nemala. Niektorí boli viac ako príjemný, niektorí, žiaľ, únavne otravní. Z pláže som už doslova utiekla. Unudení miestni playboyi pracujúci v teraz poloprázdnych baroch a potápačských centrách s chabým prísunom bielych sexu chtivých dievčat bzučali ako otravní komári stále tú istú pesničku: enjoy – beach – holiday...
Ku koncu týždňa som už zo všetkých tých ľudí, ktorí sa mi nonstop všade prihovárajú nesmierne unavená. A tuk tukárov by som vyvraždila. Užila som si svojej bielej jedinečnosti až nadmieru, aj keď nemôžem povedať, že bola vždy iba nepríjemná, hlavne na letisku a v lietadle som ocenila špeci prístup. A teraz ma čaká druhý extrém, a to zapadnúť medzi zvyšné milióny rovnako bielych Európanov. Splynúť so šedivým priemerom a byť opäť úplne obyčajným, nezaujímavým dievčaťom.
Komentáre