Milión krokov ma moje tvrdohlavé nohy niesli ázijským svetadielom, kým si to boli ochotné dobrovoľne nasmerovať domov. Teraz sú boľavé a unavené opreté o sedadlo oproti. Hlboko pod nami sa mihajú svetielka. O chvíľu Blízky Východ pod nami vystrieda ten ďaleký a potom už nastúpi Európa.
Aj keď tu bolo výborne, túžim ísť domov. Teraz sa už cítim pripravená. Nie že by toho bolo dosť, ale toho by nebolo nikdy. Ale cítim sa v plnej sile. Návrat domov bude veľmi ťažký. Niet divu, že som to oddaľovala, ako sa len dalo. Ako so zubárom. Viete, že raz aj tak budete musieť ísť, ale vždy sa nájde dôvod, prečo návštevu odložiť. Ale je načase priviazať špagátik o kľučku a prudko otvoriť dvere. Je čas vytrhnúť zub. Myslím, že to zvládnem. Vypila som Obelixov elixír a nič ma nemôže poraziť. Rimania? Kde sú? Sem s nimi! A potom zjem štyroch diviačikov....
Asi by veci neboli iné, keby som ostala doma. Nie som oveľa múdrejšia, nevyjasnilo sa mi v hlave čo mám urobiť so svojim životom, ani jeho zmysel. Hinduisti veria, že neexistuje nebo a peklo, lebo posmrtný život je kruh, ktorý dokonale vyjadruje jeho nekonečnosť. A tak ako je aj hore, je aj dole. Do nebeskej časti však vystupujete cez 7 šťastných miest, kým do tej pekelnej vedie 7 smutných miest. Pripadá mi, že to tak funguje už v živote. A akoby ktoroukoľvek trasou sa dáme, dojdeme vždy do toho istého miesta. Ale je fajn cestou zažiť troška švandy :)
Ak ste zvedaví na moje ďalšie plány, ako veľkolepo zúžitkujem svoje cenné skúsenosti a aký nový smer môj život ide nabrať, asi vás teda musím sklamať. Ako som už písala, neosvietilo ma. Nemám žiadne veľkolepé plány. Zmena nastala niekde inde. Nepotrebujem plány. Ešte nikdy som nežila viac pre danú chvíľu. Netuším ani kúštiček, čo spravím, keď prídem. Nemám ani predstavu, v akej oblasti si chcem hľadať job, dokonca ani neviem, či si chem doma hľadať job. Ale vôbec ma to netankuje. Čokoľvek príde, čokoľvek život prinesie, to proste zúžitkujem vo svoj prospech. Život nie je o voľbe toho správneho chodníčka. Nevyberáme si cestu, ktorou sa dáme. Vytvárame si ju. Každým rozhodnutím pridáme kameň a meter za metrom budujeme smer našej existencie. Sme stavbári svojho vlastného života.
Neexistujú dokonca ani správne rozhodnutia, len rôzne alternatívy. Keď sa pozriem na celý svoj život...ani jedno rozhodnutie nebolo ani dobré ani zlé. Z každej aleternatívy sa ale nakoniec vykľulo dačo dobré. Trochu samo, trochu so šťastím, trochu mojím pričinením. Tak isto, akoby sa vykľulo aj z tej druhej. Nezáleží kam sa poberiem. Záleží akým štýlom budem tou cestou kráčať. Ešte nikdy som nebola optimistickejšia ako som teraz. Hoci opätovne stojím na rovnakej križovatke, ktorá ma pred dvoma rokmi dostávala doslova do zúfalstva a vytrvalo deptala. Opäť raz niečo skončilo a treba sa pohnúť ďalej. Vtedy som raz nevedela kam z konopí. Ani teraz to neviem. Ale už nemienim rozmýšlať toľko o zajtrajšku, že si tým pokazím dnešok. Čokoľvek urobím, už viem, že to bude grandiózne ;P
Keď porovnám mňa teraz a mňa predtým, prekvapivo hľadím na úplne iného človeka. Bola som plná strachu, obáv, nezmyselných komplexov, hnevu, hanby, krivdy a akejsi neopodstatnenej bolesti, nezmyselného žiaľu. Ľahko deprimovateľná, plná túžob, ale bez schopností a síl ich naplniť. Všetka tá bolesť, žiaľ, strach, hanba...to všetko je preč. Neviem, či ich vydul Zouchengský vietor, vymylo Halongské more alebo vyplavil Chennajský čaj, nezostalo po nich ani smietky. Ostalo spokojné, naplnené, vyrovnané ja. V boji ja proti ja som zvíťazila. Mier. Svoju malú vojnu som vyhrala.
Ostalo mi len jedno prianie Pane Bože. Je totižto ľahké byť vyrovnanou tu, v Ázii. Viem, že návrat domov ma riadne pootĺka. Nedovoľ, aby som podľahla tlaku a sama sebe a skĺzla späť. Daj mi silu, keď príde slabá chvíľka a isto ich bude dosť, postaviť sa pred zrkadlo a z celej sily zakričať: „Choď do prdele, Martina Dobošová z pred dvoch rokov!!!“
Návrat márnotratnej dcéry
Po prelete nad Európsku pôdu so vo mne stupňuje nervozita a strach ako pred maturitou. Je mi dokonca na zvracanie. V poslednom lietadle z Londína som už ale ani na ihlách, raz som nevedele tie posledné dve hodinky obsedieť.
Prvé dni po príchode boli hrozne divné. Hrozne fajn, ale hrozne divné. Predovšetkým som mala pocit, že niekto vypol zvuk. Všetko tu prebieha potichu, nikto netrúbi, dokonca ani v zápche. Nikto sa nepredbieha a neryje nasilu dobredu, pokojne sa čaká, kým sa kolóna pohne. Akoby som sledovala čudný nemý film. Vzduch je čistý, cesty i ulice poloprázdne, na oblohe visia obláčiky a až k obzorom sa tiahnu prázdne lány zelanajúcich sa polí. Príde mi to ako smiešne plytvanie priestorom.
Všetko vyzerá upravene a čisto, ako práve namaľovaný obrázok. A keď sme sa už blížili do hornatého stredoslovenského kraja, ja som si konečne spomenula, prečo to tu mám tak rada. Útulná, zelená, skromná a malebná krajina. Človek sa sem proste musí vrátiť rád.
Všetko je také kľudné a pokojné, že sa cítim ako na relaxačnej dovolenke. Na moje zmysli pôsobí oveľa menej vzruchov. Na ázijskej ulici neviete, kam kuknúť skôr, všade sa tmolí množstvo ľudí a všade sa deje niečo udivujúce. Z každej strany vás niekto obieha a pri prechode cez cestu sa podvedome prežehnávate. Vrava, hluk, rámus. Každý je v hektickom pohybe, ulica prekypuje činorodou aktiviou. Autá, motorky, a veľa, ženú sa, trúbia, kričia...ale to je akýsi vonkajší zhon. Vo vnútri tých ľudí je ticho a pokoj. Tu je to akosi naopak. Vonku je všetko upravené, usporiadané, podľa pravidiel a tak ako sa má...ale vo vnútri čo častokrát búcha reve piští a vrie. Vo vnútri niet pokoja.
Vietnamské klobúky, čínski pouliční kuchtíci, celá India, farebné sarí, posvätné kravy, dokonca i Srí Lanská pláž...to všetko sa zdá tak srašne strašne dávno!!! Prešlo len pár hodín a ja sa sem tam musím sama seba pýtať, či sa to naozaj udialo. Bola som tam? Nič sa tu nezmenilo, všetko je až prekvapivo rovnaké, aj keď na tom zase nič také prekvapivé nie je. Nebola som pol storočia preč. So mnou sa však udialo za tie dni a mesiace toľko zmien a tu akoby sa nepohol lístok na strome. Tí istí susedia posedávajú na tých istých lavičkách a rozprávajú pravdepodobne o tých istých veciach. Ako prebudenie po dlhom a veľmi živom sne. Bol úžasný a hrozne sa z neho teším, snažím sa ho prerozprávať, no nikdy ho nedokážem vysvetliť, tie súvislosti nikto nechápe a nikoho to vlastne ani nezaujíma. Dobré ráno :)
Keď kráčam ulicami, nemôžem sa ubrániť dojmu, že som sa nejakým nešťastním nedopatrením vrátila do minulosti, akoby som po výlete v časopriestore otočila kolesom príliš dozadu.
Všetko je známo neznáme. Cestovanie spraví z vašej vlastnej krajiny niekedy cuzdiu zem. Nietoré veci sú príliš známe, inokedy som ako na návšteve na inej planéte...raz sa neviem rozpamätať, kde mávame cukor, alebo že Bajkalská? To je hrozne známa ulica, ale za ten svet neviem, kde...Mnoho vecí ma prekvapuje, to je ten pocit najkrajší. Je to ako otvoriť krabicu so straými taľafatkami a chvíľu sa v nej prehrabovať: „ Jéj, aj toto tu je?“
Že rozumiem ľuďom len tak na ulici je divné tiež, vlastne mi je to až trápne, veď ja nechcem počúvať ich rozhovory, ale musím, lebo im zrazu rozumiem...a ľudia si narozprávajú neskutočné veci.
Že by som mohla po slovensky vyprávať aj ja, mi naopak, niekedy nedochádza. Hlavne vo chvíľach, keď som zamyslená alebo mysľou niekde úplne inde a zrazu treba niečo povedať. A tak sa tety v zdravotnej poisťovni po anglicky pýtam, koľko je hodín a zo záchodu vo vlaku po anglicky kričím, že je obsadené :)
Som tu ale nesmierne šťastná. Aj keď otázka čo ďalej stále visí vo vzduchu. Vo Vietname som si bola istá, že sa chcem vrátiť, usadiť a šťastne tu žiť. Už som si nie taká istá. Podozrievam samu seba, že si to tu natoľko užívam a tak sa z toho radujem preto, lebo v kútiku duše viem, že som prišla len nakuknúť, nie natrvalo. Ale to sa časom zmení. Necítim sa tu „doma“ ale časom znovu zapustím korene. Dôvody, ktoré ma z Vietnamu hnali, mám ešte stále živo v pamäti.
Nuž, posledná stránka dopísaná, mojej ázijskej odyseje. Úplne nová kapitola začína. Menej zaujímavá pre vás, o to zaujímavejšia pre mňa. Dovidenia v normálnom živote!
Komentáre