Tentokrát môj príchod prebiehal vcelku podľa mojich predstáv. Zhrabnem kufor, ktorý prihrmel posledný, vysmejem uja v zmenárni za zúfalo biedny kurz a vykročím pred letisko do Indického chaosu. Panuje horúca indická noc. Nečakám ani 10 minút a zjaví sa Benedict s plagátom s mojím menom. Tak to už hej! Žiadne naháňačky, nefungujúcke sim karty, meškania, dažde ani iné, dovtedy sa opakujúce scenáre.
Naložíme sa do jeho auta, ktoré vlastní 3 dni, rovnako ako aj vodičský preukaz, a je z oboch dosť vyklepaný. A potom blúdime mestom a hľadáme byt, kde by som mala bývať, lebo Benedict tam pred tým nikdy nebol a popritom mi predvádza, čo všetko za volantom nevie. Napríklad sledovať cestu.
Je pol jednej ráno. Byt nájdeme o tretej. Dvere otvorí stará mama a našikuje ma do izbietky v rohu, kde v manželskej posteli pod chabo natiahnutou moskytierou odfukuje akási dievčina. V kúpeľni sa zoznámim s v poradí už neviem koľkou nefungujúcou sprchou, vkĺznem do postele a veľmi dúfam, že tej dievčine pred tým niekto povedal, aké prekvapenie ju bude čakať do rána v posteli.
Okrem toho, že ma priviezli na môj privát k starej mame, som od Aiesecerov prvé štyri dni ani nepočula. Padne mi to ale neuveriteľne vhod, lebo sa po roku stretávam s bračekom, ktorý práve cestuje po Indii a podarilo sa mu zahrnúť Chennai do jeho itineráru.
Hneď prvé ráno sa odvážne pustím do vybavovania základných formalít mojej krátkej 6 týždňovej indickej existencie – zamením peniaze a vybavím si indickú SIM kartu. Dokopy to trvá tak 3 a pol hodiny. V banke skoro umrznem počas hodinového podpisovania kadejakých papierov pod ľadovou klímou a potom mi ďalšie 2 hodiny steká po čele pot, kým podpisujem ešte väčšie množstvo papierov za účelom získania lokálnej telefónnej karty, úkon inde tak jednoduchý. A to som si myslela, že Číňania sú byrokrati. Nesiahajú Indom ani po členky.
A tak kým skončím, je už aj akurát čas dopraviť sa na hlavnú vlakovú stanicu na výročnú rodinnú stretávku. Prebehla nakoniec až o pár hodín neskôr, na pôde hotela Regent (v ktorom nikto z nás nebýval), neďaleko vlakovej stanice Egmore. Nasledujúce dni spoznávame trošku Chennai a trošku viac Mahabalipuram, malé mestečko na pobreží necelých 100 km od Chennaia.
Slnko je horúce a pláž neskutočne úžasná. Indický oceán má príjemnú teplotu, obrovské vlny a takmer čistú pláž. Viac nám k šťastiu netreba a nepohneme sa z pláže poriadne dva dni. Ostatné vnady tohto mesta si nechávam na budúce.
V nedeľu večer, coby dub, je opäť čas sa rozlúčiť. Brácho mieri do hôr a ja do ruchu a zhonu klokotajúceho veľkomesta. Čaká ma tu ešte pár chvíľ, kým si rodiny užijem dosýta, tak poďme na to.
Z triedy do kancľu
Od pondelka pekne zarezávam v robote. Prvý ďeň bol vtipný. Ja som bola slušne vypatlaná. Šéfka, sympatická a nesmernie decentná Indka v stredných rokoch, Beluah, ma vrelo privítala a predstavila posádke ECOMWEL-u so slovami: Toto je Tina zo Slovenska, je veľmi dobrá vo fotošope a vymyslí pre našu kampaň plno pekných plagátov. Srdce mi vynechalo zopár úderov a potom sa rozklepalo ako bláznivé.
Už nikdy nebudem v životopise klamať. Ešteže nechcela nič urobiť v Exceli, lebo aj ten tam mám do počtu pripísaný, neviem z akého sadomasochistického dôvodu. Prvú polku dňa sa iba odvážne usmievam, poobede už opatrne šéfke naznačujem, že som skôr orientovaná na video. Navečer polopate vyklopím, že som vo fotošope debil. Deň prešiel ako nočná mora.
Prvý krát sa mi však osvedčilo, že som 7 rokov chodila s grafikom. Experta na fotošop to zo mňa neurobilo, ale aspoň viem, ako grafik musí rozmýšľať. Niekoľko hodín na internete a jedna noc samoštúdia a som pripravená na druhý deň opäť bojovať. Pre istotu si pribalím CD s mojím posledným čínskym filmom a ukážem ho Beluah, aby si nemyslela, že som tupá úplne. Nikdy nezabudnem, ako na mňa pozrela, keď video dohralo. Nemusela hovoriť nič. Celou ja sa rozlial pocit totálnej satisfakcie. Nakonci dňa som jej bola schopná odovzdať dva hotové postery, ktoré sa jej páčili tiež a jeden už visí zarámovaný na stene. Na ďalší deň som spravila ešte jeden a Beluah mi mlčky podala ruku. Odvtedy tam patrím.
No a teraz je čas, aby som vám všetkým konečne vysvetlila, čo tu vlastne robím. Ako vám už iste došlo, učiteľovanie to nebude.
ECOMWEL je organizácia, ktorá, ako hovorí sama o sebe, pomáha „tým najviac v núdzi“. Rieši konkrétne problémy konkrétnych ľudí. Mapuje najpálčivejšie otázky indickej chudoby, minoritných menšín, najnižších kást. Zaoberá sa dôsledkami ešte stále hojne rozšírených pokrvných manželstiev, nerovnosti v distribúcii ľudských práv. Zastrešuje pod sebou desiatky menších organizácií, ktoré podporuje finančne, morálne i „ľudsky“. Rozširuje všeobecné povedomie, apeluje na tých, ktorých sa to týka i netýka. A teraz to robím aj ja. Mojou úlohou je priniesť hmatateľný dôkaz o ich aktivitách. Postery, brožúrky, články, dokumentárne filmy.
Na to, koľko má na prvý pohľad práce, má zatiaľ primálo rúk. Aspoň tých interných. Okrem Beluah v office sedia ešte Latha a jeden pán, ktorého meno si neviem zapamätať. Sarsama sa stará o prísun tekutín každého, kto prekročí náš prah. Nehovorí po anglicky, ale každé ráno mi s úsmevom donesie šálku kávy a keď si neprinesiem obed, ukuchtí mi v malej kuchynke omeletu s dákymi indickými maglajzami. Do čudesnej vázy každé ráno vysype odstrihnuté hlávky čerstvých kvetov a nechá ich plávať na hladine, kým jeden zastrčí do vlasov sebe a jeden podá mne :)
Zatiaľ pracujem len na rôznych posteroch. Práve robím na projekte Právo na vzdelanie. Zákon sľubujúci základné školské vzdelanie všetkým bez rozdielu bol odklepnutý indickou vládou už dávno, do praxe sa ale ešte nedostal.
Nakrúcajú sa dva dokumentárne filmy. Jeden sa týka pokrvných manželstiev, problému v Indickej rurálnej spoločnosti prekvapivo prekvitajúcemu. Dôvody vidieckych ľudí sú prosté – zachovanie kasty, dobrých rodinných vzťahov, rodinného majetku a neplytvanie na veno. Výsledkom sú postihnuté deti, psychicky či fyzicky, ktoré ďalej musia čeliť všeobecnému neporozumeniu a opovrhovaniu zo strany členov negramotnej vidieckej komunity, a nešťastné, zaskočené matky, na ktorých útle plecia padá zrazu vina. Mám za sebou už aj jedeň deň práce v teréne, práve na tomto projekte, v dedinke tvorenej desiatkami malých šmoulích chalúpok. Dostala som síce od 10 ročného postihnutého dievčatka po hube, ale bolo to skutočne zaujímavé.
Neviem sa dočkať, kedy začnem pracovať na vlastnom video projekte, zatiaľ na to ale nie je dosť času. Beluah stále tvrdí, že tento mesiac je ohromne busy a že je pod ohromným stresom. Asi áno, lebo telefón jej zvoní stále a v jej kancelárii sa striedajú návštevníci každú chvíľu, nenechávajúc jej čas ani na obed. To jej však neprekáža v tom, aby žartovala a z plného hrdla sa od srdca smiala, vypočula každého, kto má čo povedať a pohybovala sa rozvážnym pomalým krokom človeka, ktorého nič neženie. Buď je to stres na indický spôsob, alebo je to tak obdivuhodná žena, ako aj pôsobí.
Aj keď mi učenie nesmierne chýba a fotošopovanie je pre mňa extrémne náročné, veľmi som rada že som tu. Je fajn venovať sa chvíľu úplne iným veciam. A je fajn niekomu prezentovať svoje nápady a výtvory, ktoré som dovtedy vždy radšej zamykala v šuplíku, a byť odmenený uznanlivým pohľadom od niekoho, koho si vážne vážite.
Ako som už spomenula, bývam u starej mamy. Tak ju každý volá. Je to asi skutočná stará mama, asi aj jedného z Aiesecerov. Je veľmi milá, aj keď trošku nahluchlá, a sem tam výborne varí.
Bývam tu s Juliou, Nemkou, ktorá prišla na 9 mesiacov na manažérsku stáž, len necelé dva týždne predo mnou. Chvíľu to trvalo, kým sme našli spoločnú nôtu. Julia je zvláštne dievča, nenazvala by som ju tichou, ale rozpráva, len keď má dobrú náladu. Je na prvý pohľad nezvyknutá s niekým sharovať izbu, nie to posteľ, čo vlastne ani ja. Väčšinu času doma trávi so slúchadlami na ušiach a skypuje s frajerom a kadekým, takže na rozprávanie ani nie je priestor. Ale oťukali sme sa a už aj absolvovali spoločný výlet - opäť v Mahalapurame, tentoraz ale bez plážovania a s poctivým obzeraním chrámov a krokodílieho parku. Sprievodcu nám robil jej kolega, fantastický indický chalanisko, Ashvita. Vtipný, primerane informovaný, sympatický a priateľský.
Počas prehliadok si všade fotím indické deti, lebo zo všetkých rozkošných malých Aziatov, tí indickí su najzlatší, a púšťam sa s nimi do reči. Ashvita sa na mňa s úsmevom pozerá: „Je vidno, že si bola učiteľka, máš rada deti, však?“ Zasmejem sa a lezú mi na jazyk slová ako „Ja?? Čoby, právaže nie...“ keď sa zrazu zháčim a všetky mi vlezú naspäť do hrdla. Odpoveďou prekvapím samu seba: „Hej, mám.“ Nuž darmo, rok a pol som sa tu s nimi trápila a ty malí hajzlíci mi stihli akosi prirásť k srdcu. A učenie mi v danú chvíľu chýba akosi intenzívnejšie ako inokedy... Je možné, že je toto naozaj môj životný osud? To keby som vedela....
Ostatní stážisti bývajú v trojizbovom byte celkom neďaleko ... kam sa obe chceme presťahovať, lebo stará mama uprednostňuje, keď sme naspäť doma do 11stej večer, z čoho sme už akosi vyrástli. Proces presťahovania je však, ako všetko v Indii, komplikovaný a zdĺhavý, a začínam mať pocit, že jeho zrealizovanie počas mojich niekoľkých týždňov tu ani nestihnem, ale už som si voľáko zvykla aj tu... Posádku daného obydlia som spoznala nedávno počas prečudesnej párty ráno o 8. Ako vždy Ázijci vymysleli niečo, čo nikdo iný nepochopil. Mala to vlastne byť rozlúčková párty pre jedného Brazílčana, ktorý ten deň odlietal do rodnej zeme. Keď sme tam v danú hodinu rannú dorazili, on ešte sladko spal, rovnako ako väčšina ostaných. Tí, čo boli hore, sa chystali v zhone do práce. Dali sme si rozlúčkový cake na raňajky, a tiež som čoskoro utekala do mojej NGO. Nie som ranné vtáča, ale na môj veru, tieto ázijské ranné podivnosti mi budú chýbať....
No na dnes to bude všetko priatelia. Pokúsila som sa ukojiť vaše najčastejšie otázky, avšak o tom aká v skutku je India a jej snedí obyvateľia s bielymi zubami, ako jedia, obliekajú a bavia sa, to vám zdelím až niekedy nabúce...
Dovtedy do skakavenia, priatelia :)
Komentáre