Tak a tri dni v Pekingu máme za sebou. Musím priznať, že mesto samotné ma až tak neočarilo. Myslím, že v Šanghaji sa mi páčilo viac. Čo som si na Pekingu ale neskutočne užila, bol prísun výdobytkov západného sveta, ako teplá sprcha, namiesto 3v1 či hnusnej nescafé normálna presso káva, čapované pivo, či vôbec niečo ako bar a nightlife. Vodka s kolou, západný štýl reštaurácií, hot-dog, normálna horčica alebo tyčinka Snickers. Človek by ani nepovedal, že mu niečo také chýba, pravdupovediac, netušila som, ako veľmi rýchlo sa dá zabudnúť, že také veci vôbec EXISTUJÚ. Peking bol preto pre nás plný nádherných a slastných prekvapení :D
Cesta nočným trojposchodovým vláčikom bola dokonca príjemná, a hoci na horných postieľkach je zúfalo málo miesta, po dvoch pivkách sme spali spánkom spravodlivých. Ráno o 5 nás oslepí rozsvietená neónka. Konečná, vystupovať, Peking čaká :)
Dôvodom našej cesty na sever práve v tento „víkend“ sú Tonicove narodeniny a moja dvojmesačnica. Presne 19. pred 2 mesiacmi som položila svoju nohu na Pekingskú zem. Teraz ju pokladám znovu, v sychravé skoré ráno. Tonicove večné šťastie a moja nikdy nekončiaca smola sa nakoniec zosnúbili do celkom slušného počasia, hoci hlásili tri dni dážď. Spŕchlo nám len na úvod a na záver a utorok doobeda sa oceľová obloha dokonca roztrhla a ponúkla i kúsok slniečka.
Tonic bookol fantastický hostel, kde nás ubytovali už o šiestej ráno, a tak ešte na dve hoďky vlezieme do perín. Hneď potom totiž začal typický sightseeing marathon, ako na každom výlete. Vidieť všetko a za krátky čas. Ešte že nám šéfino dal deň voľna navyše :) A tak sa nám naveľa - naveľa podarilo postíhať všetky hlavné turistické pamiatky ako Chrám nebies, Zakázané mesto, Letný palác, Námestie nebeského pokoja či tradičná štvrť Qianmen a Veľký čínsky múr.
Všade je množstvo ľudí, dokonca západných turistov, dokonca, Slovákov. Na druhý deň sa dopúšťame klasickej zahraničnej chyby, keď si vo svete myslíte, že ste tam jediný, kto rozpráva po slovensky. „Á, ďalší biely turista, čo by aj Pekingské hovno odfotil,“ komentujeme, pozorujúc chlapíka v košeli a kraťasoch ( bolo asi 12°C, na kraťasy ešte isto nie) ako fotí dáku somarinu. „Slováci?“ otočí sa razom chlapík v kraťasoch a pískne. Na pomoc mu pribehne asi ďalších sedem chabo odetých slovenských turistov. Chvíľu zdieľame pojmy a dojmy, radosti a starosti pekingského výletu. V ich prípade skôr starosti, lebo kvôli islandskému sopečnému prachu sú tu už niekoľko dní po termíne uväznení a nie a nie sa dostať domov. Deň sa niesol v znamení slovenských stretnutí, lebo po návšteve modernej časti Pekingu aby sa Tonic potešil pohľadom na mrakodrapy, sa stretáme so Zuzkou, sympatickou krátkovlasou Bystričankou, ktorá tu učí slovenčinu :)
Hrozne príjemné stretnúť niekoho, kto už tiež dlhšie hlavou krúti nad čínskou náturou a môcť porovnať čínske zážitky :) Po pakistanskej večery usadáme do Zuzkinho obľúbeného baru, kde hrá západná hudba a majú bohatý výber drinkov :)
I tretí deň nás behanie (čínske schody vždy a všade) neminulo. Vláčík letáčik odchádza až večer o jedenástej a tak je spústa času dobehnúť zameškané i nakúpiť. Samozrejme sme takí inteligentní, že v jedinom meste, kde to zatiaľ bolo možné, zabúdame kúpiť pohľadnice :( Takže poštu ešte stále nečakajte. Zato sme pokúpili suveníry kočkám do práce i pre Louise a jej synátora a Maťka si dopriala narodeninový darček od brata v predstihu. Obídeme turistické „typicky čínske“ reštaurácie a v zapadnutej vývarovni priamo v centre za pár yuanov skonzumujeme poslednú večeru. A zrazu je čas ísť, či skôr, letieť. Hlavná stanica je ozrutná a systém má ako na letisku, vrátane bezpečnostných kontrol a mnohých gatov, ktorými sa ide na nástupištia. Hoci inokedy je čínska prezamestnanosť až neznesiteľná, keď to naozaj potrebujete, neviete nájsť jediného informátora a tak lietame hore-dole po halách. O tri minúty odchádza vlak a my stále netušíme, z ktorej haly. Do vagónu č. 14 sme dobehli na konci s dychom, lebo samozrejme to bol ten, čo bol najďalej a Číne nemôžete nastúpiť do hociktorého a prejsť vnútrom vlaku. Kolesá sa rozbehli v mihu ako sme naskočili. Na smrť unavení ukladáme slovenské kosti na čínske lôžka a zobudíme sa ráno, takmer doma, v neďalekom Yanzhou.
Viac o tom, čo sme videli sa môžete dozvedieť z nasledujúceho video-blogu :)
Ako sa narodeniny v Číne slávia
Po kratučkom oddychu sa s vervou púšťame do príprav čakajúcich hodín a náš predĺžený víkend vrcholí čínskou birthday party. Hodinu pred vypuknutím sa stretávam s Louise a kupujeme fajnú ovocnú tortu, ktorú upečú a ozdobia priamo pred našimi očami :) V Kung Fu reštike sa stretáme s kolegyňami, Tonicom a pánom Hanom, Tonic si nasadí papierovú korunu, sfúkne sviečky ( tu sa sviečky nepichajú do torty, je na nej toľko ovocia, že by ani nebolo kam, ale zapáli sa špeciálny narodeninový kvet, ktorý dokonca hrá Hepi bŕsde tu jú) a párty môže začať.
Bavíme sa len my dvaja a Louise, aj vďaka slovenskému Veltínskemu zelenému, ktoré ostatné holky odmietli piť a pokračujeme tradične v KTV – karaoke bare.
A potom?
A potom už len práca práca práca...v nedeľu som už totál na prášky, bolí hrdlo i hlava i celý človek. Najradšej by som sa už od šiestej ako som doučila videla v posteli, Louise ale bola velice neodbytná a tak namiesto postele sme sa ocitli v byte jej starého otca na rodinnom stretnutí. Tradičné čínske rodinné stretnutie, veľa jedla, ľudí, strýkov, bratrancov, detí, cigaretového dymu, vína a pálenky. Lousina rodina je fakt zábavná. Starý otec chová vtáky, čo vedia hovoriť. Kým dojeme, naučí ich povedať aj Oukej :D
Jedného krásneho dňa sme vychytali nové kolegyne. Maddy sa učí na dáku skúšku, nechápem akú, veď skončila školu pred rokom. Uvidíme, čo z nich bude. Zatiaľ vyzerajú fajn, hlavne Doris, ktorá je moja asistentka (ešte nikdy som nemala asistentku, cítim sa dôležito!). Jej angličtina je predsa len trošku lepšia a zdá sa, že má väčšiu chuť sa socializovať. Druhá dievčina možno tiež, ale veľa sa s ňou nerozprávam, lebo ju neviem osloviť. Horšie meno ako má ona som tu ešte nepočula. Keď ju prosím, aby mi to aspoň napísala, že si to lepšie zapamätám, napíše mi to v čínskych znakoch. Akoby ten pinyin – prepis čínskych znakov do latinky, vôbec vôbec nepoznali. Pritom ho nutne používa každý deň, keď píše sms-ky. Tak ju mám doteraz uloženú v mobile ako Tá druhá. Musíme jej vybrať anglické meno :D
Spolu s novými kolegyňami prišiel aj nový office a z ničoho nič sme presťahovaní. Máme šesť nových učební, všetko ešte vonia čerstvou maľovkou a vyzerá na čínske pomery dokonca čisto. Konečne si ľudia prestanú podľa fotiek myslieť, že učíme v pivniciach alebo vo väzení :D Všetko treba zariadiť, zmontovať, upratať, a tak namiesto príprav hodín berieme do rúk skrutkovač a kliešte a hráme sa na remeselníkov. Aspoň mňa to nesmierne baví, trošku zmena. Manuálna práca vždy príde vhod :D A pritom si už rozmýšľam, ako by som zariadila svoju vlastnú jazykovú školu....predstava hostela sa mi začína pomaly rozplývať....:D
Toto sťahovanie má aspoň jednu výhodu – spoznávame rôzne konce mesta a spôsoby dopravy tam :D Minule sme skúšali prejsť sa do práce pešo. O príjemnej prechádzke nemôže byť ani reči. Ohluchnutí z večného čínskeho trúbenia, zaprášení zoučengským prachom a vyklepaní z čínskych vtipálkov na nehlučných elektrických mopedoch, na ktorých vás nenápadne obiehajú sprava-zľava- spredu - zozadu (chodníky v Číne síce sem-tam sú, ale mnohí motoristi ešte nepochopili ich význam).
Po našom mediálnom výlete na vidiek s pánom Chenom sme sa ocitli v provinčných bezvýznamných novinách ktoré číta asi tak 100 miliónov ľudí. Noviny ako vždy zveličujú a z nášho Hello! v triedach sa stali celé vyučovacie hodiny a z nášho výletu veľký prúser. Pán Han sa hnevá, ani nie tak na nás ako na pána Chena a vysvetľuje nám, že nemôžeme učiť pre nikoho iného. Netušili sme, že pán Chen nepatrí do našej company. Mohli by také veci vysvetliť aj skôr. No a odteraz, kamkoľvek pôjdeme, musíme sa pýtať :D Žiadne také, že ísť s Louise na obed. Predtým si musíme vypýtať povolenie. Čína. Vravíme áno, ale myslíme si svoje. Začínam chápať, čo to je sloboda a čo pre mňa znamená.
Komentáre