S postupujúcou zimou (myslím zimu ako ročné obdobie, nie ako výraz definujúci chladné počasie) sa pláž stávala stále menej a menej kúpateľnou. Tak sa zdá, že more sa v zimných mesiacoch z nepochopiteľných dôvodov scvrkáva. Hoci predtým vody obmývali lehátka pod slnečníkmi, dnes treba do vody pekne dlho kráčať po vysychajúcej pláži a ostrých kameňoch. Voda je mútnejšia a celkový dojem z kúpeľa veľmi rozpačitý. Výjazdy do Bai Chay teda nahradili výjazdy na Hongaiskú prímorskú promenádu, často v spoločnosti Mike a Mily. Len tak tam sedíme, kocháme sa výhľadmi na ostrovčeky v zátoke alebo si pripravujeme hodiny. Na obed sa prejdeme k hlavnej ulici a zásobíme sa varenou kukuricou, sladkými zemiakmi či vietnamskými dumplingami. Raz sme sa pokúsili vyliezť jeden z okolitých kopcov, pretože sa nám zdalo, že tam vedú schody. Tie však po presne siedmich krokoch, ako nás doviedli do húštiny, skončili akoby uťal. Milly sa rozhodla vrátiť, my s Mikom sme sa pustili štvornožky liezť smerom hore. Bolo z toho celkom dobré naťahovacie cvičenie, keďže sme sa čoskoro našli prakticky liezť strmými skalnými stenami bez istenia pomedzi pichajúce kríky, keď sme uznali, že tými schodmi na úpätí si z nás niekto vystrelil a na kopec sa vyliezť nedá.
Začiatkom decembra mi odišla Mel. Rozlúčili sme sa famóznou mačacou večerou za necelé dve eurá, kde sa podávali pečené mačacie stehienka, dusené vnútornosti, polievka z toho čo zostalo a šalát pripravený z pľúcok, mozgu a srdiečka. Pokiaľ sa nejakému milovníkovi týchto tvorov z toho dvíha žalúdok, či prípadne vrie krv v žilách, možno ho aspoň uteší, že žiadna časť mačacieho tela pri takejto hostine nezostane bez úžitku.
Hneď po jej odchode sa to celé začalo. Vietnamcov akoby zrazu napadlo, že v decembri sa slávia Vianoce a do rána cez noc zrazu vyrástli všade vianočné stromčeky. V supermarkete neďaleko môjho hotela ich vystavali hneď 5, asi v duchu: čím viac stromčekov tým viac Vianoce! alebo čo.... Zo všetkých obchodov vyhráva Jingle bells, ale iba Jingle bells, iné vianočné songy nepoznajú ......a v mojom obľúbenom bare sú čašníci oblečení ako SantaClausovia. No proste celé to v kombinácii paliem a kužeľových vietnamských klobúkov pôsobí dosť bizarne. Asi preto mi napriek celej paráde vonku vôbec nepríde, že dáke sú. Jeden večer trávime na byte u Mika a Mily a spolu s youtubom vyrevúvame všetky možné koledy a odvtedy som oficiálne započala aj akú takú osobnú vianočnú náladu.
Najvyšší čas, lebo neprešlo veľa dní a mala som ďalšiu slovenskú návštevu na svedomí, v podobe môjho bývalého kolegovca Tonica. Rozvrh som mala úplne ideálny a začínala každý deň až večer o pol 8, teda okrem soboty. Vyliezli sme na Poem Mountain, navštívili Halong Bay na lodi s mojím kámošom Luongom, oslávili Vianoce, kedy nechýbala oplátka s medom a cesnakom či dobrá večera, okoštovali kokosové víno, či slnili sa na pláži.
Tonic si dokonca zarobil pár sto tisíc dongov usmievaním sa na otvorení novej jazykovej školy v neďalekom meste, kam ho zobral Adam, kým ja som s sobotu celý deň učila. V pondelok som si vypýtala voľno, začo som na oplátku musela Mai sľúbiť, že odučím ešte jeden týždeň navyše v januári a absolvovali sme mnou už dlho plánovaný výlet do 5 hodín vzdialeného mesta Ninh Binhu. Ide o ďalšiu vychytenú turistickú destináciu, nazývanú Halong bay na súši, lebo pomedzi rovnaké krasové kopce ako sa plavíte na mori v Halongu, sa plavíte na malom sampane na rieke tu vo vnútrozemí. Takisto turistické šialenstvo v podobe nekonečného šíku lodí je tu rovnaké. No čo už, je tu pekne :)
Ujo vo vietnamskom klobúku vesluje chvíľu rukami, chvíľu nohami a ide mu to neskutočne dobre. Preplavíme sa podpod jaskyne a hoci okolie v tomto období v roku nezdobia ryžové políčka ako by mali, stále to vyzerá dosť dobre. Majú to tu dobre vymyslené – keď zaveslujeme popod poslednú jaskyňu, chvíľu postojíme na vodách rieky v obkľúčení uvravených tiet, ktoré na svojich sampanoch krúžia okolo a ponúkajú varenú kukuričku, ovocie či nápoje na predaj, so slovami „pre vášho vesliara – pozri aký je unavený“. Pochybujem, že niekto má to srdce odmietnuť. Ujo sa napojí a naje, teta zarobí.... a tak je koza sýta, kapusta celá a turista si odľahčil vrecká. Všetko ako má byť :)
Vláčikom sme sa odviezli do Hanoja, aby sme 13. decembra o jedenástej večer oslávili nový rok a nasledujúce upršané ráno sa každý vypravil do svojho ázijského domova. Celý výlet však nevypálil veľmi dobre a voľáko sme sa vo Vietname nedokázali naladiť na tú istú strunu, na ktorej sa nám v Číne 5 mesiacov tak dobre vyhrávalo. A nakoniec sme, zdá sa, dohrali úplne.
Ako je ťažké pre človeka, ktorý je už tak zvyknutý byť sám, byť zrazu non stop s niekým, tak isto je ťažké opäť potom osamieť. Prvé dni mi príde vcelku otupno. Situácii nenapomáhajú ani Adamove najnovšie novinky – od bohatej vietnamskej rodiny, kam chodí v nedeľu večer učiť detváky, dostal lukratívny vianočný darček – letenku na sviatky domov. Okrem toho od jazykovej školy, kde začal nedávno učiť, dostal k dispozícii fantastický chopper, na ktorom sa teraz v siedmom nebi preháňa po Halongu a okolí, a na otázku: „Ako sa máš?“ každému rozžiarene odpovedá: „Nedá sa už lepšie“. Nemôžem sa ubrániť úprimnej radosti, že sa veci uňho konečne na dobré obracajú a vyhrabal sa z blata nepríjemností, ktorými prechádzal posledné mesiace. Avšak odlieta už o pár dní a kým sa vráti, ja už tu nebudem. A tak čoskoro prídem o ďalšieho blízkeho človeka. Neviem si už ani predstaviť život v Halongu bez neho. Fakt.
Posledné dni si užívame vzájomnú spoločnosť a Adamovu novú motorku. Pod mostom otvorili nový famózny a veľmi štýlovýn nočný klub. A šialene drahý. Ja by som odišla hneď ako pozrieme cenník, Adam však trvá, že ma pozve na jedno pivo. Prinesú plechovky, a dokonca teplé. Nuž, videli sme, zažili a porúčame sa. Radšej si dáme čapáka na nočnom trhu a potom nakúpime kopu vietnamských gýčových suvenírov, ktoré chce Adam zobrať domov ako darčeky. Celkom dobre sa bavíme a Adam ma zasväcuje do tajov zjednávania. Nemôžem uveriť, že kupuje takmer za polovicu tie isté veci, ktoré som pred tým kupovala ja, a to som si myslela, že už som v zjednávaní celkom dobrá.
Od Tonicovho odchodu sa hrozne ochladilo. Kabát, už unudený z toľkého visenia na vešiaku, sa razom stal mojou celodennou garderóbou. V Ázii totiž tradične nekúria a keď sa uzimená vrátim z vonku, nemá veľmi zmysel sa vyzliekať, lebo neregistrujem žiadnu zmenu teploty von a dnu. A tak i tieto riadky píšem v ňom, zakrútená do šálu, čo mi darovali študenti. Nie je to vždy také zlé, niekedy stále ešte môžem cez deň vybehnúť len v mikine, to vtedy, keď fúka z juhu. Keď však zavanie od Číny, celučký Halong sa trasie od zimy. Jeden deň dokonca vskutku výdatne spŕchlo. Konečne po dvoch mesiacoch dážď!! Celý deň som sa z toho vytešovala, až kým neprišla 5 hodina poobede a nemusela som ísť učiť a prišla do školy mokrá ako myš. V lete to bola švanda, keď bolo horúco, v zime to nemožno povedať. A takto nám teda prišla do Halongu aj zima ako výraz definujúci chladné počasie, nielen ako názov ročného obdobia.
Hoci je celý týždeň mrchavo, v piatok od rána proste nádherne svieti slnko, hoci je stále nekresťanská kosa. Vyberieme sa teda na fantastický road trip cez ostrov Van Don. Nespevné cesty ostrova nešetria blatom, rovnako ako blato nešetrí naše odevy. Adam sa z toho vytešuje ako malé decko, veď čo iné by ste od neho čakali :)
Mám dokonca pocit, že naschvál vyberá najväčšie kaluže, ale bavím sa s ním. A scenérie sú proste úúúúžasné.
V nedeľu s ním idem na návštevu k jeho štedrej bohatej rodine a hráme sa s deckami Monopoly. Dokonca si po sto rokoch zaťukám trochu na klavíri (o viac ako ťukanie už vážne v mojom prípade nejde). Barák majú naozaj parádny, a slúžka!! uvarila perfektnú večeru. Potom príde na rad ešte zopár pouličných pív, a potom už posledné zbohom. Celá som z toho rozladená. A do toho sa stále viacej zvianočnieva.
Nakoniec sa zvianočnilo úplne. Vianočné plány som mala veľké, učiť celý piatok aj sobotu. Avšak naplánovala som si veselé vianočné hodiny obsahujúce vianočné koledy, zdobenie papierového vianočného stromčeka, pozeranie vianočných rozprávok či vedomostné súťaže a rozdávanie sladkostí z mikulášskeho vreca.
Celkom to bola zábava. Poslednú hodinu v piatok som študentov zobrala do kaviarne, aby sme na Štedrý večer nesedeli v triede, akurát mi vyšlo učiť moju obľúbenú triedu.
Sedeli sme tam asi až do 10-tej a potom sa niektorí vybrali so mnou do kostola. Vianočná atmosféra tohto večera vo Vietname bola neskutočná. Nestíhala som sa v úžase obzerať okolo seba. Úbor Santa Clausa je tu zjavne v móde. Niekoľkých som ich videla preháňať sa na motorkách po meste. Kto nemá na úbor, dá si aspoň čiapku. Kto nemá čiapku, je lúzer. Hoci zvyčajne o desiatej večer už celé mesto spí, dnes to tu žilo ako na jarmoku. Cestička hore kopcom ku kostolu, kde inokedy ťažko stretnúť dušu živú dnes praská vo švíkoch.
Policajti musia riadiť premávku. Pouliční predavači si tradične nenechajú ujsť príležitosť a úzky chodník lemujú stánky s hot dogmi, cukrovou vatou, parenou kukuricou či balónmi Santovej hlavy. Rovnakej obľube sa však tešili aj stánky s nefritovými príveskami v tvare budhu. Z každého domu vyhráva – Jingle bells.
Kostol neostal v zahanbení a odel sa do sviatočného ázijského šatu – neónových svetiel.
Pripomínal skôr nočný klub a stánok boží. Možno preto tu aj je dva krát viac ľudí ako býva v kostole u nás, ktohovie. Mnohí z nich vážne netušia, čo tu robia. Tlačia do seba hotdogy a na strope spočíva niekoľko Santovských balónov, ktoré nepozorné deti vypustili z ruky. Omša začína o 11. Pretisnem sa cez dav ľudí, aby som aspoň niečo videla. Začínajú vietnamskou verziou Tichej noci. Páči sa mi to. Nie dlho. Niekoľko ľudí okolo mňa si čosi šepká. Ďalší ma chytajú za vlasy alebo do mňa ďobú prstami, akoby sa chceli presvedčiť, že som reálna. V takejto situácii ťažko nejako duchovne prežívať čokoľvek, takže sa začnem prerážať z naprataného kostola von na čerstvý vzduch.
Tí, ktorým sa nechce byť vnútri, postávajú na dvore. I moji študenti. Netušila som, že tu ešte stále sú. Pýtam sa ich, čo robia a oni odvetia, že sú Vianoce. Hm, vďaka za info :D Vraj sem chodia postávať každý rok. Chvíľu postávam s nimi. Kúpime si pečené gaštany. Na stromoch sa bijú vianočné svetlá s ázijskými lampiónmi, a ľudia sa v povznesenej nálade fotia pred neónovo osvetleným betlehemom. Cítim sa perfektne. Nie zrovna vianočne, ale rozhodne perfektne.
Tohto roku som, pochopiteľne, obdržala najoriginálnejšie vianočné darčeky. Balón. CD-ečko vianočných songov. Kyticu ruží. Santovu čapicu. Hm, nie zlé :)
Môj skutočne Vianočný deň som si užila až v nedeľu a robila to, čo zvyčajne na prvý sviatok vianočný. Tzn. dlho spala, čítala vianočnú knihu, jedla dobré jedlo (jedno z mojich obľúbených – Bun chá), zašla do cukrárne na koláčik a totálne relaxovala. Celý deň pekne svietilo slniečko a ja som bola proste v siedmom nebi. Na večer sme sa s Ajayeom vybrali do CamPha do termálnych prameňov a za 20 korún sa dve hodiny čvachtali v horúcej vode, samozrejme pod drobnohľadom všetkých ostatných. Indicko - slovenská dvojica pochopiteľne budila záujem.
Pýtam sa Mai, aké sú jej plány na Nový rok. „ No pracovať vo firme, zvýšiť počet študentov a nájsť nového učiteľa namiesto teba ...bla bla bla...“ „Ale ja myslím na večer.“ Vysvetľujem. „Aký večer???????“ Nechápačky. Hoci Vianoce od Západu odkukali, nový rok ich necháva chladnými. Hoci 1. januára začnú písať iné číslo v roku, nemá tento deň pre nich žiadny význam. Oni svoj nový rok, rovnako ako Číňania, oslavujú podľa lunárneho kalendára, teda vo februári. Niekoľko krát sa tento rozdiel v dátumoch stáva zdrojom nedorozumení. Obidve hovoríme jeden dátum a myslíme dva odlišné dni. Až teraz postupne zisťujem, že niektorí ani netušia, aký dátum je v solárnom kalendári. Toto ma už vážne vytáča. „Ale píšete už nové číslo roku predsa, nie? 2011.“ „My nepoužívame čísla. Označujeme rok podľa zvieraťa zo zverokruhu. Bude rok mačky.“ „Aha, takže dneska je 4. Mačky?“ Hľadím na ňu v neskutočnom úžase, ale vrie mi krv v žilách. „V podstate 1. decembra ruku tigra....“ Neviem prečo som z toho vlastne taká nahnevaná. Veď nech si majú svoj kalendár. Ale nech sa potom podľa neho aj riadia. Oficiálne používajú solárny, ale žijú podľa lunárneho. Aký to má dopekla zmysel??? Asi iba zmiasť nepriateľa, a mňa zmiatli statočne :D
Samotný akt osláv nového roku v mojej réžii prešiel bez veľkých ceremónií. Vypila som s Ajayom zopár pív a trochu čiernej ryžovej pálenky. O polnoci sme sa objali, čím sme si vyslúžili iba ďalšie zbytočné pohľady, objednali si moje obľúbené jedlo – jarné rolky a bolo po paráde. I prskavky som zabudla doma.
Posledný týždeň, ktorý som tu, akoby Mai chcela využiť, že ma tu ešte má a učím viacej ako zvyčajne. Nemám to srdce sa ani ponosovať. Aj tak jej dlžím oveľa viac za to všetko, čo pre mňa spravili. Doobedia trávim na nete, hľadaním môjho ďalšieho ázijského osudu, a plánovaním ultimátneho tripu po juhovýchodnej Ázii spolu s pánom Ivanom Pouličným. Pôvodne mal ísť aj môj Nadrozmerný Kufor, ale rozhodol sa, že nebude trhať partu a počká na mňa v Halongu. Takže sa sem budem musieť poňho vrátiť, darebáka. Dobre tak, aspoň sa nemusím ešte lúčiť :)
Nuž, tak už len pár posledných dní. Trochu ešte dobieham zameškané, učím sa variť vietnamské jedlo a dala som si ušiť tradičné vietnamské šaty. Sú nádherné. Škoda len, že si ich asi nikdy nikam neoblečiem...:D Absolvovala som posledný plánovaný trip tu v okolí, národný park na ostrove Cat Ba a jeho najvyšší kopec ( nech to znie akokoľvek úchvatne, hikovanie na jeho vrch trvá 45 minút:/ ) Zbesilo nakupujem na trhu ovocie, lebo sa objavilo kopu nových zimných druhov a môj projekt okoštovania všetkých som v poslednom čase zanedbala. A naučila som sa jazdiť na motorke s prevodmi.
Podarilo sa mi, zdá sa, konečne aspoň raz dokončiť niečo podľa plánu. Žiadne nepríjemnosti ma nevyhnali z krajiny. Odcházdam dobrovoľne. Je to akési tažšie. Nemať na koho/ čo váľať vinu. Dobojované. Malá vojna vo Vietname skončila. Čas pofúkať rany, na znak mieru zamávať dobytej zemi a zhodnotiť zisky a straty.
Komentáre
Vietnam