Odchod z Halongu
10.01.2011
Úplne posledné dni sa niesli, ako to už býva, v znamení balenia sa a rozlúčok. A ako to nie vždy býva, i opätovných stretnutí. Mali byť dve. 8.1. prihrmel z Hanoja podľa plánu pán PoUličný. 9.1. mal prihrmieť Adam, ale imigračnej kontrole sa nepáčili jeho multientry víza a poslali ho naspäť do UK. U Adama ma už nič neprekvapí.
Hung Hung pre mňa na rozlúčku pripravil hneď dve goodbye party. Ešte nikdy pre mňa nikto žiadnu neurobil. Bola som dojatá. Jedna bola s deťmi, rozkrájala sa ohromná ružová torta s cukrovými ľaliami a nápisom We Love Tina. Deti si skôr mysleli, že mám narodeniny a spievali mi Happy Birthday. Odchádzali s pozdravmi See you later, ale mne bolo akosi clivo.
Večer sa konala rozlúčka s dospelými študentami, v mojej obľúbenej beef reštavrácii, kde si mäsko pečiete sami. Prišla kopa ľudí a priniesli mi kopu darčekov. Vypilo sa kopu pálenky, čo som bola prekvapená. Hlavným nalievačom bol Mr. Trung, môj dovtedy tichý a prísny kolega. Hviezdil i v karaoke bare, kam sme pochopiteľne mierili potom, dokonca mi venoval pesničku. Samozrejme, ani ja som neobišla na prázdno a musela niekoľko krát spievať a chudák Ivo mi voľky- nevoľky robil doprovod. O 10tej bol všetkému koniec a po srdcervúcich prejavoch rozlúčky a vyznaniach o tom, ako kto ostane v koho srdci a na ako dlho, sme s Ivom pokračovali v rozbehnutom večery do dákej druhej sami.
V nedeľu sme navštívili zátoku Halong Bay, v mojom prípade už po 8x, ale prvý krát za dažďa a v brutal kose. Iva zjavne nenadchla, tak sme sa rozhodli to vylepšiť 2 hodinovou prechádzkou peši cez most. Zvyšok večera vyplnilo posledné balenie a dorážanie mojich zásob alkoholu, ktoré som nedorazila pred tým. Môj Nadrozmerný Kufor som umiestnila u Mai a skoro ráno sme vyrazili na letisko.
Dali sme si načas, aby sme všetko v pohode stihli. Nebolo treba, lebo náš let meškal 7 hodín. Po zistení neradostnej správy ešte menej potešila myšlienka, že slivovica, ktorá by pomohla zastaviť nastupujúci žiaľ, je už poslaná v check in batožine. Našťastie v jednom z letiskových barov mali celkom lacné pivo a wifi. Náš let bol odložený na 8 večer, ale okolo 6 sa mi zdalo, že po vietnamsky hlásia číslo nášho letu. Našťastie sme sa išli opýtať a len tak tak stihli lietadlo. Do Ho Chi Minhovho mesta sme dorazili neskoro, ale nie až tak neskoro aby sme nestihli stiahnuť niekoľko pív v bare na našej turistickej ulici De Tham.
Prehliadka HCM
11.01.2011
Hotell de Ville, Palác zjednotenia a podobné nevyhnutnosti. Zamračené, no príjemne teplo a tešíme sa z trička, ktoré máme na sebe. Menej sa tešíme z cesty taxíkom k akejsi Cisárovej pagode, ktorá nás vyjde na 250 tisíc a ocitneme sa nikde. Navyše ani PIVO NIKDE NEMAJÚ!!!
V múzeu vojnového dedičstva všetci turisti na chvíľu skrotnú a stíchnu, v tvárou v tvár nie tak dávnej krutej vietnamskej minulosti. Za necelých 40 rokov táto krajina urobila ohromný krok vpred.
Potom sa už len motáme ulicami a okolo nevábne voňajúcej riečky Saigon a užívame si obľúbený adrenalínový šport všetkých HCMinhských turistov – prechádzanie cez cestu.
Koniec na začiatok
12.01.2011
Nič nás nezrazí a na druhý deň sa s radosťou lúčime s besnejúcim mestom, aby sme sa vrhli do vidieckeho objatia delty Mekongu – Delty deviatich drakov.
Mekong je akýmsi tmelom, ktorý drží jednotlivé časti nášho trojkrajinného výletu pokope. Začíname na konci, v jeho delte, kde sa mohutná rieka prirodzene rozvetvuje do niekoľkých ramien nesúce jej vody do Juhočínskeho mora. Tie sú umelo poprepájané užšími kanálmi, ktoré miestnym zabezpečujú jednoduchú prepravu tovaru sem a tam. Úrodné pôdy v ich povodiach pod vplyvom pracovitých rúk akýchsi priebojnejších a živelnejších južných Vietnamcov zabezpečujú dostatok potravy pre celú krajinu i vývoz a povyšujú Vietnam na jedného z ázijských tigrov, ktorý za sebou na chvoste ťahá rozospatý sever.
Zistili sme, že cestovať podľa 4 roky starého sprievodcu nie je zrovna švanda. Z autobusovej stanice, kam nás posiela, už do Mý Tho žiadne spoje nejazdia, rovnako ako z Mý Tho už dávno neplávajú žiadne trajekty do ostatných mestečiek na delte. Odkedy vystavali cez všetky kanály mosty, trajekty ostali úplne zbytočné. Smutne hľadíme do mútnej hnedej vody lenivo sa prevaľujúcej pod piliermi dreveného móla. Nechce sa nám isť ďalej autobusom. Veselý ujo nás chce odviezť na svojej lodi za 50$ , čo je síce milé, ale trošku drahé. Po troche rečí sa s ním ale dohodneme na motorkách. Zavolá svoju ženu, ktorá príde zahalená do rúšok, klobúkov a heliem, takže jej celý čas nevidíme do tváre. Thai (dotyčný veselý ujo) nahodí zase štýlové slnečné bríle a upaľujeme vedľajšími cestičkami pomedzi ryžové políčka, rambutanové sady, kokosové háje i po nedôveryhodne vyzerajúcich drevených mostoch.
Zastavíme sa na občerstvenie, ktoré máme tú česť uvariť si sami – kukuričná placka s krevetami zabalená v liste a listy zabalené v iných listoch. Navštívím i zaujímavý riečny záchod (2 úzke palice na ktorých balansujem nad riekou) ktorý sa okamžite vyšplhá na vrchol môjho Top 10 rebríčka ázijských záchodov.
Okolo štvrtej dorazíme do oblasti Vinh Long, na riečny ostrov An Binh a ubytujeme sa v homestayi na ktorom sme sa s Thaiom dohodli už predtým. V našom homestayi s nami býva ďalších asi 10 turistov, takže to nie je moc homestay ako skôr menší guest house bez recepcie a záhradou, v ktorej chovajú obrovského pytóna. Thai ho za chvost vytiahne z klietky a zavesí prekvapeného a rozospatého hada Ivovi na plecia. Omámene sa okolo neho omotáva a ja prekonávam svoj odpor k hadom a skusmo hladkám jeho neskutočne hebkú a vôbec nie slizkú kožu.
Podvečer si krátime bicyklovaním na uzučkých chodníčkoch popri rieke či plavbou na malom drevenom sampane. Všade nám mávajú deti i dospelí. Na večeru zjeme fajnú „rybku zo sloními ušami“, obľúbenú pochúťku z rieky priamo za domom, ktorá sa opäť konzumuje až po zabalení do niekoľkých listov a uchýlime sa do izbietky vedľa kuchyne pod moskytieru. Kohúty už od 4 hlasno vykrikujú, že je ráno a hodiny v kuchyni každú celú vyhrávajú zvučnú melódiu, aby nikto ani na chvíľu nezabudol, ako rýchlo plynie čas. Tak nám ani nie je ľúto, že už o 6stej musíme vstávať. Brieždi sa. Rozospaté deti sa nešťastne chystajú do školy a my nasadneme do džunky, ktorá nás má odviezť do dedinky Cai Be na ranný plávajúci trh.
Keď obzrieme, čo doma majú a naučíme sa, ako sa robí ryžový popcorn, teda poprice a kokosové cukríky, vysadí nás ujo v miestnom prístave a nechá napospas našim cestovateľským sudičkám. Vôbec totiž netušíme, kam mierime. Nikto z nás neurobil žiadny plán. Čo ďalej? Múdry a ctihodný Ivo navrhuje slivovicu a ja sa skláňam pred jeho veľkosťou. A potom urobíme jedinú možnú vec – poberieme sa do ďalšieho mestečka na delte. Sadec. Mototaxikármi sa odvezieme na „autobusovú stanicu“ - teda hlavnú cestu. Taxikári ukazujú sem tam do cesty rukou nám nič nehovoriace signály, ale o chvíľu nám stopnú správny autobus. V kaviarničke oproti stanici si dáme za 5 korún výbornú ľadovú kávu a odložíme si u tety rupsaky, kým sa poprechádzame po mestečku.
Keď sa pýtame na bus do Rach Gia, našikujú nás do miestnej MHD. Trochu sa divíme, ale autobusár presvedčivo kýve hlavou. Divíme sa ešte viac, keď za cestu zaplatíme 20 korún. A úplne najviac sa divíme, keď zrazu po chabej hodine cesty zastaví a všetci vystúpia, i teta, ktorá nám z košíka darovala vodné jablko. Netušíme kde sme a motkáme sa, kým nezbadáme autobus s nápisom Rach Gia a za jazdy naskočíme. Nejde vlastne do Rach Gia, ale do Rach Soi, asi 7 km vzdialeného mestečka. Minibusy, ktoré by podľa Lonely Planetu mali premávať už dávno nepremávajú a ocitneme sa v hlúčiku mototaxikárov. Niekoľko mietrov opodiaľ stoja v rovnakom hlúčiku ďalší dvaja turisti, tak sa spolu zložíme na taxík a ubytujeme sa v guest house priamo pri prístave, odkiaľ vyplávajú lode na ostrov Phu Quoc.
Ostrovovanie
14.01.2011
Phu Quoc leží v Thajskom zálive, asi 120 km od vietnamského pobrežia a vidno z neho do Kambodže. Pretkávajú ho rozmlátené cesty z udupaného červeného prachu, nádherné zelené lesy a ešte krajšie biele pláže. Domáci sa na vás budú usmievať, aj preto, že ste priniesli doláre, aj preto, že sa usmievajú radi. Nakoniec tu ostávame 3 noci, šnorchlujeme, váľame sa na pláži, preháňame na skútry vnútrozemím, alebo len tak vylihujeme v sieťach. Ivo prežíva ostrovné radovánky v teniskách, lebo neexistuje kúpiť šľapky, ktoré by aspoň nasunul na svoju labu. Predavačky nás z každého stránku vyprevádzajú s chichotom, pobavené predstavením, ktoré predvádza v pokuse o spomínané – nemožné. Pred internetkou sa treba vyzuť a jeden z turistov tam vyzul nádherné vietnamky vo vysnívaných rozmeroch čísla 45 a Ivo po nich túžobne pokukuje, keď si myslí, že ho nevidím, ale poslušne zašnuruje tenisky a ideme na pláž.
Na 4 deň ráno sa vraciame na vietnamskú pevninu, tentoraz do mestečka Hatien, na kambodžskej hranici. V noci sa zdvihol silný vietor, ktorý sa do rána preháňa nad morom ako pustený z reťaze. Na móle fúka ako na Islande a keď vidíme tie vlny, sme celkom vďační, že sme toho ráno nestihli veľa zjesť. Loď je oveľa menšia ako som čakala a hneď ako vyrazíme z prístavu zmení sa na tú, čo na jarmokoch zabáva výskajúcich kolotočníkov, ibaže nás zabáva dve a pol hodiny. Obloha za oknami mizne a vidno iba rozbúrené vlny plieskajúce do skla. Cestujúcim zase mizne úsmev i farba z tvárí. Na tento účel slúžia čierne igelitové vrecká, predvídavo zastrčené za sieťkou na každom sedadle. Sprievodčíčka namiesto lístkov zbiera použité vrecká. S ivom sa chvíľu bavíme na vzniknutom divadle a užívame si cestu. Potom začnem rozmýšľať, či sa im už niekedy stalo, že prevrátilo loď, alebo to dnes bude po prvý krát. A potom už nerozmýšľam, iba stískam rúčku operadla a kútikom oka vidím, že Ivo má rovnaký program.
Opäť na pevnej zemi je to už oveľa lepšie. Skonzumujem sendvič a Sin Tho, ľadový ovocný nápoj a minibusom sa pomedzi dedinky a ryžové polia prevezieme naspäť na rieku Mekong, do mestečka Chau Doc, posledného na rieke na vietnamskej strane. Ubytujeme sa v guest house rovno tam kde nás vyhodí bus a bookneme loď, ktorá nás na druhý deň prevezie cez hranicu. Zavítam do banky a zmätenej slečne za okienkom vysvetľujem, že nechcem vytiahnuť milióny dva, ale 12. Zjavne s tým majú trošku problém, ale po pol hodine a podpise asi 10 potvrdení sa dostanem k svojim peniazom, ktoré mi ale ovšem nechcú zameniť za doláre. Vymením teda v neďalekom klenotníctve za nevýhodný kurz, ale spokojná, že peňažné záležitosti už mám za sebou sa necháme mototaxíkármi odviezť na horu Sam, kam zjavne chodia všetci turisti. Chlapci uháňajú ako o dušu, aby nás stihli hore vyviesť na sľúbený západ slnka, ktorý by sme aj stihli, keby sa nestratil v oblakoch. Až k ružovejúcim zorám sa tiahnu ryžové polia a leskne hladina Mekongu a tam ďaleko na pravo je vraj Kambožda. Usmejeme sa. Zajtra sa jej už pozrieme na zúbky zblízka.
Poprosím chlapíkov, aby nás odviezli na nejaké Bia Hoi miesto, teda krčmy, kde majú čapované pivo, lebo odkedy sme na juhu taký plácek neviem nájsť a vietnamskú časť našej protiriečnej púte zalejeme dvoma litrami čerstvého zlatistého moku, až kým nás komáre nevyženú spať.
Komentáre