Krížom krážom

Vietnamská hranica po 3x

18.01.2011

Plávajúcu hranicu som ešte nikdy nevidela. Dnes som mala tú česť. Okolo pol 8 ráno sa nalodíme na slowboat a po vzhliadnutí rybej farmy a minoritnej chmérskej dedinky sa 3 hodiny vezieme proti prúdu Mekongu, užívajúc si posledné vietnamské obrazy života na rieke.

Neveľká kocková budova sa pohupuje na hladine a ukrýva imigračné kontroly a víza agentúry. Kým sa v malej reštaurácii naobedujeme za posledné dongy, mrštná Vietnamka vybaví  za nás všetky papierovačky. S úsmevom nám podá pasy s vlepenými vízami a ďakuje, že sme navštívili jej krajinu. Opäť sa nalodíme, už do kambodžskej lode a po niekoľkých metroch územím nikoho si naše nové víza na kambodžskej strane opečiatkujeme. Oproti strohej vietnamskej hranici nám okázalá zlatá chrámová stavba na pôde tej kambodžskej dáva jasne najavo, že sme ráčili vkročiť do kráľovstva.

Ďalšie tri hodiny sa plavíme proti prúdu, až k hlavnéme mestu – Phnom Penhu, užívajúc si prvé kambodžské obrazy života na rieke. Najprv sa krajina nemení, ale postupne nám začne chudobnieť pred očami. Plechové či slamené domce ustupujú ďalej od brehu, hoci stále sú postavené na koloch. Brehy slúžia skôr ako políčka, či blatové pláže pre nahé deti, mávajúce oboma rukami ako sa plavíme okolo, či kúpalisko pre biele vodné byvoly chladiace sa vo vodách Mekongu.

Phnom Penh neskutočne prekvapil. Ubytujeme sa na River Side a vrhneme sa do večerných ulíc. Mesto pôsobí neuveriteľne európskym dojmom, na pekne upravenej riečnej promenáde vysadenej palmami vlajú vlajky takmer všetkých štátov sveta. Slovenská nie.

Ráno absolvujeme Royal Palace a chytáme bus Siam Reap. 6 hodinová cesta je dokonalou ukážkou kambodžského dedinského života, ktorý sa nám mihá za oknami. Pár metrov za centrom Phnom Penhu akoby uťal. Pompéznosť hlavného mesta vystriedali jednoduché domky na koloch, pod ktorými v chladivom tieni v sieťach lebedili domáci i dobytok. Ryžové polia striedajú vyprahnuté savany s ojedinelými palmami týčiacimi sa do neba. Na cesty sa vrátili moje obľúbené pojazdné motory z Číny, na korbe vezúce davy ľudí. Navečer sa pred domkami rozhoreli ohne, lebo elektrinu zrejme nemajú a kým čierne zafúľané deti mávajú autobusu, mami asi chystajú večeru. Kamboždania sú na pohľad iní. Menej šikmé oči im bielo svietia z oveľa tmavšej kože a namiesto rúšok radi používajú kusy oblečenia, uteráky alebo obrusy.

Chrámovanie

20.01.2011

Samotný Siam Reap je východiskom k najväčšiemu hinduistickému chrámu na svete. Angkor Wat-u. Pochopiteľne, mestečko preplnené turistami praská vo švíkoch. Okrem guest housov, reštavrácií a turistických agentúr ťažko zbadať inú budovu. Napriek tomu, že preturistované miesta nemám rada, nemôžem sa ubrániť úžasnej atmosfére, ktorá tu panuje. Nočný trh je nádherný, v slamených búdach hneď kupujeme niekoľko suvenírov. Dokonca majú šľapky, ktoré Ivovi nie sú úplne malé a okamžite kupujeme. Kým platím, ujo sa veľmi smeje mojej peňaženke. Keďže moja klasická je príliš veľká a ešte k tomu plná drobných dongov, doláre a zamenené riele skladujem v prázdnom vrecku od papierových vreckoviek. „Veľmi zvláštna peňaženka. Takú som ešte nevidel!“ a mne je jasné, čo bude ďalšia kúpa. Veľmi som si nešplhla, lebo zaujala taká vyrobená z odpadu :D

Skonzumejeme kambodžské spring rolls, ktoré sú hádam ešte listovejšia verzia tých z južného Vietnamu a banánovú gofru a pri plechovke Angkor piva si v bazéne necháme ohlodať starú kožu z nôh množstvom vskutku hladných rybičiek.

O 5 ráno nás pred hostelom čaká večer predtým objednaný tuk- tuk. Naše súkromné vozidlo na prehliadku Angkor Watu. Odkedy sme vystúpili z grcajúcej lode v Hatiene, ocitli sme sa v totálnom turistickom vlaku. Cestovanie sa stáva až nepríjemne jednoduchým. Z lode do guest housu, tam sa hneď bookne bus či ďalšia loď, ktorá vás vysadí rovno pred ďalšim guest housom. A zas a znovu. Nemusíte pohnúť prstom, ani jazykom, lebo predaja chtivý Kambodžania i južný Vietnamci vám všetko dychtivo ponúknu a predajú sami. Navyše nemôže byť ani reči o zvýšených cenách, takže človek nemá najmenší dôvod z daného vlaku vystúpiť. A tak si v našom Guesthouse za pár dolcov zajednáme osobného tuktukára, tichého chlapca, celý deň zakrúteného v uteráku namiesto šálu, ktorý tlmí všetky informácie, čo sa nám snaží podať. Vstup stojí mastných 20 $ a naša fotka svieti na vstupenke. Nepredajné.

Hoci sa najprv divíme, prečo ideme tak skoro, keďže slnko vychádza až o pol 7, situácia pred vstupom do samotného areálu nás presvedčí, že všetko má svoj dôvod. Ledva stihne chlapec v uteráku zabrzdiť, 10 ročný chalanisko už poskakuje okolo nás a chce nám predať raňajky. Hladní sme, i káva by nebola odveci, tak sa dáme nalákať na predražené sendviče s vajíčkom a horúci čierny nápoj pri ustupujúcom svite mesiaca. Pri pohľade na 3 deti servírujúce dané občerstvenie na chabých plastových stoličkách v otrhaných šatách v skoré studené ráno, nie je mi, výnimočne, tých peňazí ani ľúto.

Okolo lotosového jazierka pred samotným Angkor Watom sa mrlí množstvo turistov. I my si nájdeme plácek, kde rozostavíme statívy a čakáme na ranné divadlo. Nie je až také očarujúce, ale samotný chrám je.

Celá chrámová oblasť zaberá vyše 400km²  a dá sa pozerať aj týždeň. Okrem Angkor Watu je tu nespočetne veľa ďalších nemenej ohromujúcich chrámov, ako Bayon, z ktorého veží sa na vás mlčky pozerajú stovky metrových kamenných tvárí, či Angkor Thom, ktorý už úplne nahlodali zuby času i korene stromov čo neľútostne vyrastajú z jeho svätýň a ozrutnými koreňmi objímajú jeho múry.

Skončíme už okolo 12, lebo sme si vybrali len malý okruh. I tak toho bolo dosť a od skorého rána máme pocit, že by sa už aj patrilo aby bol večer. Naspäť v Siam Reape bookujeme letenky do Laosu a Ivo stráca telefón, lebo si myslel, že doteraz bolo málo švandy. Poslednými dúškami slivovice zapije stratu a na rozhrkaných dedinských bycikloch sa vyberieme mimo mesta, hľadať neskutočne fotogenický kambodžský vidiek. Kambodžania nie sú majstri v podávaní informácií a keď sa chlapíka na recepcii pýtam, kam sa za daným vidiekom vybrať, hovorí, že je to na mne. „Áno, ale ktorou cestou máme ísť?“ pýtam sa ho znovu, pichajúc prstom do mapy. „Hociktorou.“ A tak sa vybereme hociktorou. Ukázalo sa, že chlapík mal pravdu, lebo vidiek je všade mimo hlavnej cesty. Môžete sa vydať ktoroukoľvek prašnou cestičkou odbočujúcou z asfaltky, aby ste našli holé deti hrajúce sa s blatom, zošúvereného uja vedúceho byvoly, či ženušky s bábätkami v náručí kŕmiace domácu zver, dupajúcu pod vetchými slamenými domcami. Kambodžania akoby sa rodili so slovami „Hello“ na perách a frázu „You want buy something“ sajú s materinským mliekom. Všetci po nás mávajú, deti vybiehajú z domcov a prenasledujúc nás po cestičke, z celej sily kričiac pozdravy.