Veľa vody pretieklo Dunajom i Hronom, veľa vody pretieklo i Hong Gaiskými ulicami po posledných dažďoch, veľa vody pretieklo i mojím vietnamským životom od posledného blogu. A tak na počesť osláv môjho už veru dvojmesačného vietnamského nažívania sa pokúsim zhrnúť, čo sa udialo v tom mesiaci druhom. Zhrnúť by sme to vlastne mohli do dvoch hlavných bodov – bod prvý: Maťka sa konečne začína socializovať, a bod druhý: Čas výletov a festivalov.
1. Maťka sa konečne začína socializovať
Počiatky mojej socializácie boli spojené s Mai, kolegyňou, šéfkou a kámoškou v jednej osobe. Vďaka nej som okoštovala niekoľko zaujímavých vietnamských chodov a podľahla čaru nespočetným drobným kaviarničkám.
Vďaka nej som aj prelúskala spústu obchodov a marketov, lebo Mai zbožňuje nakupovanie. Pre mňa to tu nie je až taká švanda, lebo rovnako ako v Číne, ani tu nedokážem nájsť nič, na čom by som zapla gombíky, alebo by mi netrčal pupok (celkom sa ale osvedčilo nakupovať v tehotenských obchodoch :D). Za to sa ale obídem aspoň s typickým vietnamským klobúkom a od babičky kúpim niekoľko bylín a bobúľ na čajík (po posledných chorobách sa zo mňa vďaka dobre mieneným radám z domova stala poriadna bylinkárka :D)
Moja obľúbená časť prichádza ale až po nákupoch - väčšinou sa odmeníme dákou delikatesou, ako pohárom čerstvého džúsu z cukrovej trstiny a limetiek, alebo plným kýblom šnekov na všetky možné spôsoby (obsah sa vyberá zicherkou a je to pekná babračka ak sa tým chcete zasýtiť ;)
Toto možno nebol až taký dobrý nápad, na druhý deň sa žalúdok nevie rozhodnúť, či mu tie slimáky sadli alebo nie...To ale ešte nebolo nič v porovnaní s vehementným nesúhlasom, ktorý preukázal po zjedení niečoho nekalého v mojej obvyklej vývarovni. Po dvoch dňoch som ale konečne zdvihla hlavu od vedra a postavila na nohy, odhodlaná ďalej čeliť vietnamským bakteriálnym útokom.
Rovnako pokračujú aj naše hodiny vietnamčiny, ale nie s veľkým úspechom, musím sa priznať. Dôvod je prostý, flákame to aj ja, aj moja pani učiteľka, a keď nezruší hodinu z dákeho dôvodu ona, tak to urobím z dákoho iného dôvodu zase ja. O to viacej sa snažím vo svojom voľnom čase a na obede v burgrárni alebo na trhu testujem prvé vietnamské frázy. Sem tam sa obídem s telefónnym číslom :D
Avšak napriek tomu, že spolu trávime dosť času a Mai sa zdá byť vážne fajn holka, nejak sa nám ešte nepodarilo zladiť na jednu nôtu a moje pátranie po skutočne duši spriaznenej pokračuje...
Prestala som byť pohanom, a ako mi maminka nakázala vyšlapala ten kopec nad mestom a omrkla miestny kostolík. Na ázijské pomery vskutku nápadne pripomína skutočný kostol a z hora je veľkolepý výhľad na mestečko i zátoku Halong Bay.
A neviem či tvrdiť, že boli moje prosby vyslyšané, alebo len konečne nadišiel ten správny čas, ale ako to už v živote býva - zmena prichádza náhle a odrazu, a od ďalšieho dňa sa do slova a do písmena obrátila karta.
V pondelok z neznámeho dôvodu učím iba jednu hodinu poobede. Po raňajších prehánkach vyšlo slnko a vyschli cesty, tak poďho na pláž. Tá je väčšinou plná čínskych či vietnamských turistov, tradične sa promenádujúcich s dáždnikmi nad hlavou a nevstupujúc do vody viac ako po členky, tí najväčší odvážlivci po pás...dnes však v dave zbadám jav nevídaný a hneď a zaraz sa vydám ten jav vyspovedať. Cedric je Francúz, už tri roky žije v Hanoji a do Halongu ho priviedla služobná cesta. Po viac ako mesiaci vidím Európana a som z toho skutočne exitovaná. Popíjame pivko pod slnečníkmi a na večeru si doprajeme famóznu hostinu z plodov mora, (vrátane asi najlepšej ryby akú kedy ktokoľvek na tejto zemi jedol) a následne dokonca navštívime môj prvý vietnamský bar. Cedric je skvelým zdrojom informácií o vietnamskom živote, s bohatou zásobou vskutku vtiných zážitkov s miestnymi girlfriendkami. Pod vplyvom jeho rozprávania dokonca zvažujem presun do Hanoja po novom roku, kedže život tam vyzerá omnoho veselšie a západnejšie ako tu v zaspatom Halongu a každopádne, prvého známeho tam už mám :)
Ďalšie fázy socializácie zabezpečujú moji študenti – najväčšia výhoda neučenia len detí, ale aj dospelých :) Deň vietnamskej nezávislosti som oslávila na návšteve u Phuc Ahn, jednej mojej 15 ročnej študentky, s jej kamarátkami.
Varilo sa malajské jedlo, ktoré bolo nakoniec prekvapivo jediteľné, a palacinky, ktoré neprekvapivo skončili v koši. Inak sa oslavy tohto dňa zaobišli bez veľkých parád, čo ma na komunistickú krajinu dosť prekvapilo. Akurát sa mesto vyzdobilo do farebných vlajočiek a z každého okna viala vietnamská zástava.
Phuc Ahn mám moc rada, je to fantastická holka, a na to, že má 15, má skvelý všeobecný prehľad a hrozne mi v mnohom pripomína mňa samu v tom veku. Patrí do mojej obľúbenej triedy. Hodiny s nimi si obzvlášť užívam, pretože sú väčšinou v mojom veku a dobre zohratá parta, a bývajú hrozne vtipní. S takou skupinou sa oveľa lepšie pracuje a môžete priniesť zaujímavejšie aktivity a hry. Minule sme napríklad započali English Outgoing class, čo znamená, že sa zoberieme a máme hodinu napr. v kaviarni a hráme sa na čašníkov a nespokojných zákazníkov. Alebo sme mali hodinu sediac úplne potme, lebo vypli prúd, čo sa tu inak stáva dosť často, a nikomu sa nechcelo ísť domov, tak sme si iba rozprávali strašidelné historky...
Niekedy pri ich výpovediach vskutku ostávam stáť s otvorenými ústami, ako pred dvoma týždňami v pondelok, keď som sa pýtala, či majú alebo niekedy mali doma domáce zvieratko.
„Keď som bola malá, mali sme mačičku, ale potom ju oco jedného dňa zabil a zjedli sme ju na obed....“ Nuž, myslíte si, že už vás v Ázii nič neprekvapí, a potom príde toto...Slovo dalo slovo a nakoniec sme sa vybrali na spoločnú večeru do vychýrenej Psej a Mačacej reštaurácie a ja som predsa len konečne okoštovala dosť žuvačkové a nie príliš chutné, zato vraj obzvlášť zdravé psie mäsko. Mačku hádam nabudúce....Na fotke niekoľko psích chodov – údené, vyprážané, v polievke, smažené so zeleninou... Ten fešák v strede je Linh, ďalší z mojich obľúbených študentov (tak ale povedzte, či mi už šibe alebo je vážne celkom k svetu???)
Nedele sem tam trávim čas v spoločnosti stredoškolských študentov, ktorí si raz týždenne organizujú niečo ako English club, kde sa snažia zlepšiť svoje speaking skills. Niekedy spolu raňajkujeme Pho, typické vietnamské nudle, inokedy ideme do karaoke baru, budúcu nedeľu naplánovali piknik na pláži. Najväčšou nevýhodou je, že sa tieto kluby rozhodli organizovať v nedeľu ráno o ôsmej, neviem z akého sadomasochistického dôvodu :D Väčšinou proste nevstanem...
Bola som navštívená Nhung, AIESECercou z Hanoja, naše veľkolepé plány však boli zrušené vďaka výdatným dažďom, a tak namiesto východu slnka na pláži celý víkend hlavne jeme a pijeme, kedže okrem toho sa v tomto meste nič nedá robiť. Dúfam, že keď návštevu opätujem (chystám sa do Hanoja 10. októbra, kedy začnú oslavy 1000ceho výročia založenia mesta) budeme mať viac šťastia.
Potom som jedného pekného dňa kráčajúc po ulici stretla Adama a všetko začalo naberať rýchlejšie obrátky. Adam je rozhodne niekto, koho nemožno nazvať inak ako týpek...a keďže ja mám týpkov moc rada, fantasticky si rozumieme. Niečo o ňom. Budúci týždeň bude oslavovať 38, 39, alebo 40 rokov. Vždy klame o svojom veku, tak nie som istá. Správa sa ale, akoby práve dovŕšil 18, v tom som si načistom :) Už 5 rokov nebol na Západe, doma v rodnom Anglicku asi 16. Potuluje sa zväčša juhovýchodnou Áziou a vo Vietname je už vyše 11 mesiacov.
Keď sa spýtam, či mu sem tam nechýba Európa, pozrie na mňa ako na mierne nahlúplu. „Prečo by mi mala chýbať, v živote som tam nebol....“ Tak teraz naňho hľadím naozaj nahlúplo: „A odkiaľ to vravíš, že si?“ „ Z UK, ale to nie je Európa...“ Nuž, asi som na geografii nedávala dosť pozor....
Nikdy si nezamyká bajk, vždy ho proste len niekam odstaví a dúfa, že ho tam opätovne nájde. Nikdy si dopredu nerozmyslí, čo povie, vždy proste tresne absolútne prvú vec, čo mu príde na rozum, a potom zarazený sám nad sebou šomre „to som asi nemal...“ Niekedy podľa mňa nevie, čo hovorí nahlas, a čo si iba myslí :D Ešte som nestretla človeka, ktorý by tak maximálne žil iba pre danú chvíľu, žiadne včera či zajtra preňho neexistuje, už vôbec nie o rok...Tu a Teraz sa má proste fajn, a to stačí...a absolútne nič na svete ho nedokáže rozhádzať :) Ako to už chodí, nie je jediným exotom v rodine. Jeho brat v Antarktíde opravuje chladničky :D
Ako jediní bieli v Hong Gai, stala sa z nás takmer nerozlučná dvojka...teda pokiaľ Adam práve nespí...:D Vďaka nemu som spoznala zopár očarujúcich či menej očarujúcich miest, pouličných výčapov (čapované pivo na ulici tu stojí 3000 dongov, teda asi 4 koruny - menej ako voda, každopádne) a dáke tie night cluby, ktoré ma nesmierne ohúrili, či skôr prekvapili. Nie som fanúšik takých miest, ale ocitnúť sa po pol roku v normálnom bare, plnom tancujúcich ľudí a západnou tuc tuc hudbou, to je ako na púšti nájsť rozkvitnutý strom.
Naším najobľúbenejším miestom ale je malá reštika neďaleko mojej školy, kde Adam chodí tak často, že ich nazýva svojou rodinou...a teraz už i ja. Väčšinou nám nikdy nedovolia platiť za drinky a večera s nimi je samozrejmosť. Na fotke majitelia a Adam, fajčiaci dieu cay, bambusovú vodnú fajku (pre ženy zakázané).
Posledná moja socializačná aktivita sa odohrala včera na obed, keď som si len tak vybehla na rýchly obed na moje klasické miesto, stretla Halongských futbalistov s trénerom a asi 4 hodiny s nimi popíjala a pojedala a precvičovala moju vietnamčinu – príjemnejší spôsob ako drať školské lavice, a aj efektívnejší, zdá sa...:D
Nuž, rozpísala som sa skutočne na dosť dlho...o výletoch a festivaloch vám porozprávam teda inokedy :)
Komentáre
ja ti dám,