Príchod Tonica vôbec nebol hladký a bezproblémový. Hlavne preto, lebo nikto o ňom nič nevedel. Deň pred jeho príchodom sa prvý krát stretávam Mr. Hanom, naším šefóm. Napodiv, chlapík čo riadi obrovskú spoločnoť poskytujúcu vzdelanie angličtiny v mnohých čínskych mestách, nevie po anglicky ani zaťať. Od neho sa dozvedám, že Tonic príde až 17. marca, hoci viem, že podľa plánu má priletieť zajtra. Doma prehadzujem slovenskú kartu do mobilu, či nepríde správa o prípadných nepríjemnostiach, ktoré mohli Tonica zdržať. Namiesto toho príde sms-ka: „ Ahój, už som v Pekingu!“ Ráno volám dievčatám, tie však ešte stále o ničom nevedia a sú šokované správou, že Tonic je už pravdepodobne vo vlaku a mieri do Jiningu. Nakoniec sa nám podarilo zorganizovať a zosúladiť informácie, a kým ja poobede s Maddy odučíme hodinu, Jean hladko odchytí na stanici vysokého Európana a stretávame sa v našom spoločnom príbytku. Prípitok Karpatského Brandy dievčatám zjavne veľmi nechutil, ale hrdinsky zvládli vypiť celý pohárik a zružovelé v tvári sa porúčajú a dávajú nám priestor na rest. Tonicovi sa do vybalovania moc nechce tak po večery trávime čas ešte niekoľkými prípitkami, nech reku vypálime moju chorobu. Už asi dva dni totiž soplím kýcham a kašlem všade kade chodím, a čínska medicína, ktorú sme kúpili s dievčatami v lekárni, zdá sa nezaberá.
28.02.2010
Dvojtýždňové oslavy čínskeho nového roku vrcholia tzv. Lantern Festivalom. Tradičným jedlo sú sladké dumplings, plnené makom. Ich okrúhly tvar má symbolizovať tendenciu rodiny držať pokope. Samotné oslavy sa samozrejme nesú v duchu čo najväčieho humbuku. Čo najviac farieb, čo najviac svetiel, čo najviac hluku. Množstvo svetiel a lampiónov im má priniesť svetlejšiu budúcnosť. Počasie na tento deň nadelilo ďážď, búrky, vietor a ohromné ochladenie. Ani to nebránilo miliónom Číňanov vyjsť do ulíc a užiť si túto parádu, ako sa patrí. Samozrejme, ani nám.
Akonáhle opustíme náš barák, ocitáme sa razom vo vojnovom filme. Kráčame úzkymi špinavými uličkami s polorozpadnutými domcami. Každú sekundu niekde vybuchujú petardy či ohňostroje a robia taký rámus, že sa ani nemôžeme rozprávať. Mať labilnejšiu povahu tak prídem o nervy, vážne. Pripadáme si ako v zákopoch za prvej svetovej. Keď vyliezeme na hlavnú ulicu, oslepí nás množstvo neónov. Výbuchy pokračujú, tentoraz už ohňostroje aj vidíme. Oči i nos máme plné štiplavého dymu a žmúrime na oblohu ktorá ožíva pestrofarebnými obrazcami znovu a znovu. Cesty lemujú predajcovia všetkých možných výbušnín a pred ich stánkami sa tlačia ľudia, všetci v pozvnesenej nálade.
Motáme sa ulicami a nasávame atmošku. Keď začne opäť liať, zalezieme do reštiky pri office a objednávame nepikantné kung pao. Čašníčka sa samozrejme smeje, že objednávame iba jedno jedlo, ale veď aj to dvaja ledva zjeme. Prinesie veľmi chutnú zmes, ktorá obsahuje kuracie mäso bez kostí. Asi jedené miesto v Jiningu, kde sa dá normálne najesť :)
3.3.2010
Nasledujúce dva dni poznávame okolie. Či už pešo, alebo sa snažíme pochopiť neprehľadnú autobusovú dopravu. Motáme sa obchodmi a obchodíkmi, kukáme čo kde majú a rátame predavčky, ktorých je všade nadbytok. Čínska prezamestnanosť je citeľná na každom kroku. Zatiaľ vyhral malý shop s elektronikou, kde sme narátali 21 predavačiek. Okrem nich v obchode nebol jediný zákazník a keď sme vošli, ocitli sme sa pod paľbou pohľadou. Niekedy nám aj kývajú. Alebo skúšajú po anglicky povedať dáke slovo. My zase skúšame povedať dáke slová po čínsky. Väčšinou to končí obojstranným neúspechom. :)
Najviac pozornosti sme zatial vzbudili v reštike oproti nášho domu. Večer predtým sme koštovali čínsku pálenku. Nebol to dobrý nápad. Žalúdok dal jednoznačne najavo svoju nespokojnosť. Cheli sme ho odprosiť dobrým obedom. Do obľúbenej reštiky bolo ďaleko, tak sme zaliezli do prvej. Objednávanie bolo veselé, ako vždy. Usadili nás do malej súkromnej kutice a zvedavo sme čakali, čo nám vlastne prinesú. V kotli plával kohút, samozrejme celý. Tonic odvážne koštuje aj pečienku, srdiečko či pľúcka. Ja sa upokojím ohlodávaním kostí a krkov. Paprčky a hlavu so zobákom a hrebienkom ale nechávame nedoktnuté. Uprostred obedu k nám vtrhnú dvaja škaredý páni a ťahajú nás do svojej kutice medzi ďalších škaredých pánov. Asi 15 minút sa s nimi fotíme. Aj by sme sa vrátili k nášmu lákavému obedu, ale nechcú nás pustiť. Fotia nás ešte aj kým platíme, mimochodom závratnú sumu 72 yuanov. Nakoniec z reštiky doslova utekáme, a obaja sme sa v duchu zaprisahali, že sem už isto nevkročíme.
Včera večer sme s Tonicom odučili prvú hodinu spolu. Bola to asi najhoršia hodina akú som kedy odučila, v živote som sa tak nenudila. Väčšina študentov nevedela ani povedať svoje meno. Nieto viesť s nami niaku zmysluplnú konverzáciu. Alebo hoci aj nezmyselnú. Dívali sa na nás ako na votrelcov z vesmíru a každú chvíľu som čakala, že sa niektoré z detí rozplače. Dnes nás čaká ďalšia, s 5 ročnými deťmi. Nesmierne sa toho hrozím. Po hodine sme šli na nie veľmi úspešnú večeru. Aspoň že nás Tonic zabáva svojím umením jedenia čínskymi paličkami :)
Celkovo si pomaly zvykáme. Dokúpili sme drobnosti do domácnosti ako odkvapkávač na riad, vešiaky na bundy, nožik či varešku. Ešte by nás oboch veľmi potešilo zrkadlo. Okrem starostí s kúpeľňou, kde sa všetko kazí, tečie či preteká, prípadne netečie vôbec, je tu vlastne celkom fajn. Na stene nám visí slovenský znak, ešte k tomu chýba zarámovaný portrét nejakého vtipného pána a zaspievali by sme si aj hymnu.
A nedočkavo čakáme na návrat jari, ktorá bola tak sľubne v rozbehu. Možno, že keď sa to tu trošku zazelená, prestane byť všetko také sivé a šedivé.
Komentáre
no tak,
esteze