Komu sa nelení, ten rýchlo uteká, a času sa nelení vôbec. Ja sa nelením tiež a pokračujem v zbieraní zaujímavých zážitkov. Ide to ľahšie aj vďaka mojej stále sa rozširujúcej sociálnej sieti, aj vďaka tomu, že každodennosť stále neprestáva udivovať.
Napríklad som minulý týždeň rozlúskla už dlho ma sužujúcu záhadu - ako sa vo Vietname vyhadzujú smeti. Smetné koše na ulici prakticky nikde v Ázii nie sú, tu však nie sú ani kopy hromadiacich sa odpadkových vreciek pred domami, ako to bolo v Číne. Povolanie smetiara vo Vietname naberá totiž úplne nové dimenzie. V prvom rade taký smetiar musí disponovať aspoň akým-takým hudobným sluchom. Tlačí pred sebou väčší fúrik a zúrivo hrá na triangel (pamätáte sa, ten smiešny hudobný nástroj v tvare trojuholníka s paličkou, ktorý na hudobnej výchove dostali do rúk vždy tí, čo nevedeli robiť absolútne nič iné (ja), aby si aspoň sem tam buchli?) Vietnamský smetiarenský triangel vydáva menej lahodný zvuk a rytmus je viac ako energický. Na toto volanie povolaní vybiehajú z domácností s odpadkovými košmi v náručí a kým vyprázdňujú ich obsah, vymieňajú si obvyklé susedské formulky. „Ako sa má malá? Duy dostal v škole pätorku? Nech manžel rýchlo vyzdravie! Dovidenia zajtra pri smetnom koši....“
Ďalšou vietnamskou pouličnou zaujímavosť je fakt, že kedykoľvek máte chuť sa odvážiť, máte k tomu príležitosť. Kde-tu môžete stretnúť tetu s vyhrávajúcim tzv. Váho-meračom vietnamským, teda váhu a výšku meriacim zariadením. Praktické. Áno, už som tie čínske kilá konečne schudla.... :)
Tiež ma udivuje, že absolútne NIKTO tu netuší, koľko ludí býva v ich vlastnom meste. Začala som sa to pýtať pomerne často, lebo tomu vážne nemôžem uveriť. Nemajú ani len najmenšiu predstavu, ani odhad. Ten môj je väčšinou tiež biedny, ale to už zase viem, že to bude čosi vyše 200 000...ale dospelý biznisman vám kľudne povie 7000 :D Nuž, oni zase odo mňa očakávajú, že viem, kde je sever, a keď niečo hľadám, navigujú ma: „Choď od pošty smerom na západ a odboč na juh.“ Nepoznajú pravá a ľavá, či čo!?
Taktiež, HOCIKTO tu môže viesť jazykovú školu, schopnosť rozprávať cudzím jazykom nie je dôležitá. Potvrdzuje to moja šéfka, aj riaditeľ školy v neďalekom meste Cam Pha, ktorej slávnostného otvorenia som sa nedávno dobrovoľne nasilu zúčastnila. Obaja nevedia ani, čo znamená Hello....obaja však vedia, ako jednoducho robiť marketing – nechať otvárací ceremoniál na belošku, alebo tay, ako tu nás západniarov nazývajú. Opäť raz som sa cítila ako cvičená opica. Usmievať sa do foťákov a kamier, zdraviť a mávať na všetkých jak blázon a 15 minútová otváracia reč, ktorú sa nikto ani nenamáhal preložiť, a nikto zo zúčastnených jej nerozumel. Mohla som im 15 minút nadávať do zbabelých vietnamských psov, a boli by na záver rovnako uveličení :D Ale tí úbohí uveličení študenti a rodičia ma už nikdy v živote neuvidia, čo viac, ani nikoho iného, ich výučba totiž bude prebiehať online. Online výučba, ale učiteľ vietnamský :D Nielen to. Býva v TOM ISTOM meste. Prečo nemôže prísť do školy osobne...neviem, a ľutujem, ale nemala som už energiu opýtať sa to :D
Čo ma ešte udivilo je, že ešte stále existuje dáka tá toaleta, čo ma dokáže udiviť. Jedna z mojich začiatočníckych tried ukončila kurz a študenti ma pozvali na pivo. Ako inak, pouličný výčap. Záchody na týchto miestach bývajú zaujímavé, to už viem, preto s návštevou otáľam najdlhšie, ako to je možné. To, že sa dvere nedajú zavrieť a z ulice do nich vidno, ma už neprekvapuje. To, že daná diera v zemi je prikrytá starým hrdzavým plechom trochu áno. Skusmo nohou odsuniem poklop, a potom veľmi rýchlo zasuniem naspäť na miesto. Nechcem zachádzať do detailov, ako je farba či rôzne druhy obsahov, vôňu opomínajúc, poviem len, že tam už bol celkom čulý pohyb.
A tak som teda navštívila svoj prvý záchod, ktorý som nedokázala použiť. Najprv. Chvíľu sedím s prekríženými nohami, ale po 10 minútach a ďalšom pive naberiem odvahu. Teraz už tuším, že toto ešte stále asi nebolo to najhoršie, čo v živote uvidím, ale nechcem sa dočkať dňa, keď budem musieť svoju hranicu opäť posunúť...
Prikladám radšej fotku študentov ako toalety :D
No ale napriek tomu, že ešte vždy z času načas ostávam stáť v nemom úžase, cítim sa tu už maximálne aklimatizovaná. Kamkoľvek sa pohnem, stretnem už dákeho známeho. Už musím skôr odmietať ponuky a rozhodovať sa, s kým strávim daný večer či deň. Keď kráčam po ulici, máva na mňa spústa ľudí. Aj preto, že sa mi zdravia takí ľudia, ako čašník z kaviarne, kde som mala pred týždňom kávu a samozrejme si ma pamätá. Alebo chalanisko, od ktorého v stánku na ulici kupujem Kebab, keď nemám čas ísť na večeru, mi vždy odušu máva z druhej strany cesty, keď fičím okolo na bicykli... Je to neskutočne krásny pocit, ktorý si môžete užiť len v malomeste. Aj keď sa bojím, že sa o chvíľu začnem zas cítiť ako zlatá rybka v akváriu, a budem sa musieť opäť pohnúť ďalej...
Nuž, prvý mesiac som sa trápila s chorobami, vírusmi, bacilmi a podobnými neplechami – nebolo moc čo oslavovať. Mesiac druhý, ako sa zdá, priniesol zaslúžené odškodné, a to treba osláviť ako sa patrí.
Dvojmesačné výročie
Mohla by som to nazvať Tour de bar in Hong Gai a Bai Chay. Plánovali sme síce cyklovýlet k asi 15 km vzdialenému ostrovu, na ktorý sa dá dostať po moste, či hrádzi či čo to je, od rána však leje. Nič šokujúce –kedykoľvek si ja niečo naplánujem, tak leje. Poobede sa vyčasí, tak sa rozhodneme aspoň navštívíť Bai Chay pláž, keď už nič iné. Niet sa kam ponáhľať, slnko pečie, cesty vysychajú, rovnako ako naše hrdlá a tak zahájime púť hasenia smädu kde sa dá. Začíname hneď vedľa môjho hotela, lebo Adam vysmädol, len kým na mňa 5 sekúnd čakal, kým vyleziem z izby :D
Výčapy sú tu všade – sľubná záruka, že nikdy nevysmädnete naozaj. Biznis sa tu robí extra ľahko. 4 plastové stoly, 5 stoličiek, 10 pohárov a jeden sud piva. A môžete začať podnikať :) Konkurencia vám tiež ťažkú hlavu nerobí, lebo veď pitný režim je dôležitý a smädných ľudí je veľa:) Navečer to všetko pekne spakujete z ulice do svojej obývačky a život nemôže byť krajší ...
Už po pár zastávkach sme vyšľapať si to hore po moste samozrejme leniví, tak si radšej vychutnáme cestu na druhú stranu kanálu do časti Bai Chay „trajektom“ – proste pri brehu zamávate na jedného z rybárov, strčíte mu pod nos dáku bankovku a už sa veziete :)
V Bai Chay pokračujeme v rozpracovanom projekte a trávime absolútne dokonalé, pohodové popoludnie s nohomi na stole a srdcom na mieste. Hladina je hladká ako zrkadlo, akoby to more ani nebolo a lákavo sa leskne v slnku skláňajúcom sa za obzor. Tento dokonale osviežujúci kúpeľ absolvujem sama, lebo Adam si na pláž nezobral plavky. To asi vážne hovorí za všetko, je to proste TYP.
Keď už tekutý chlieb na plnenie žalúdka nestačí, namierime si to rovno do jedného z najdrahších hotelov na pláži, tak ako sme, v šortkách a plavkách, a po pol roku moje chuťové poháriky opätovne vysielajú do mozgu blažené signály. Podáva sa totiž PIZZA!!! Zotmelo sa, a na terase pred reštikou sa vo svetle pouličných lámp jagá chlórová hladina vyludneného luxusného bazéna. Zahrali sme sa na hotelových hostí a kúpali sa až do neskorého večera – Adam v šortkách (lebo bazénu už neodolal), však čo už s ním, cestou domov na bicykli za sebou cákal potôčik :D
Posledné pivo sme dali priamo pod mostom, v rozkošnom pouličnom výčape pri majáku a opäť sme boli leniví vyšľapať si to na bicykloch na most. Pomohla unikátna vymoženosť Bai Chay bridge-u - na most sa za pár drobných môžete vyviesť prosím pekne výťahom....takmer do jeho polovice – najvyššieho bodu, čím ušetríte asi 3 kilometre do kopca a jediné čo vám zostáva je užiť si 4 skvelé kilometríky dolu kopcom naspäť do Hong Gaiu, našej časti mesta, s vetrom vo vlasoch a nádherným výhľadom na zátoku....Zbožňujem tento most :)
Zátoka Halong Bay
Čo tu ešte zbožňujem je aj systém vietnamského raňajkovania. Raňajky sú dôležitou súčasťou každého dňa a málokto ich odbije len tak doma. Z raňajok totiž vo Vietname urobili spoločenskú udalosť. Zprvu som bola mierne zaskočená, keď som dostala prvé pozvanie. V naších zemepisných šírkach spolu ľudia chodia na večeru... tu sa zvyknú priatelia stretávať a klebetiť počas rannej polhodinky plnenia žalúdka. Hoci prvé pozvania na siedmu ráno s mierne zdvihnutým obočím slušne odmietam, pretože neviem, či si zo mňa robia srandu alebo to fakt myslia vážne... avšak zvykla som si, že to vážne myslia vážne a stal sa zo mňa obrovský fanúšik spoločného raňajkovania. Nie je nič krajšie ako za skorého, ešte aspoň trochu sviežeho rána zasadnúť za jeden z množstva plastových stolov vyvlečených na ulicu a spolu s kamarátmi sŕkať horúcu nudlovú polievku, kým začnete ďalší úmorný pracovný deň (teda kamaráti začnú ďalší úmorný deň, lebo Maťka väčšinou zalezie naspäť do postele, keďže začína učiť až o druhej :)
Jednými takými trošku haluznými raňajkami som započala predposlednú nedeľu výlet do toľko ospevovanej zátoky Zostupujúceho draka – Halong Bay. Jeden z mojich obľúbených študentov – Linh - sa ma v dané slnečné ráno rozhodol prekvapiť a o siedmej ráno mi príde smska, že čaká pred hotelom a chce ma pozvať na raňajky .... mal neskutočné šťastie, že ma jeho smska v túto hodinu rannú vôbec prebrala, a zastihla v prekvapivo dobrej nálade. S polorozlepenými očami teda navlečiem šortky a triko a len tak narýchlo vybehnem von...
Načo raňajkovať tu u nás v Hong Gai, keď sa možno kôli raňajkám trepať až do Bai Chay, na opačný koniec mesta, všakže. Vybral však vskutku chutnú kaviarničku s rozprávkovým výhľadom na more. Keď žmúriac proti slnku spomeniem, že som ešte v Halong Bay stále nebola a už by bolo na čase to ísť čeknúť, veľmi rýchlo zareaguje. Jeden krátky telefonát, a keď zloží, celá vec je okamžite dohodnutá. Bez debaty i môjho zúčastnenia. „Ok, po raňajkách ťa zaveziem na loď.“
Chvíľu som z toho celá paf, a mierne rozladená...pri Ázijských ľuďoch aby bol človek nonstop v strehu, niečo ako veci plánovať dopredu je pre nich pojem neznámy a 100% spontánnosť zase samozrejmosťou... Na druhej strane, v čom je môj problém, vravím si...prečo by všetko malo byť vždy vopred pripravené a premyslené? Nemám tu plavky, uterák, klobúk ani opaľovací krém..majú mi však takého drobnosti hmotného charakteru pokaziť pekný deň? Rozhodla som sa, že nie (hoci ten klobúk a opaľovací krém by rozhodne neboli na škodu, ako ukázalo poobedie). O druhej typickej črte ázijských výletov sa presvedčím hneď o chvíľu .
Po raňajkách ma Linh zavezie k turistickému mólu, odkiaľ vyplávajú všetky výletné lode, sídli množstvo kancelárií a pracuje kopa nadháňačov... V mojej réžii by som pred zahájením výletu čekla dáke tie informácie, napr. aké trasy ponúkajú, aké majú ceny, koľko ktorá výprava trvá a čo zahŕňa...S Linhom sa však ocitnem na ľodi so zakúpeným lístkom v ruke, kým stihnem narátať do troch, a to sme medzitým ešte stihli v stánkoch roztrúsených vôkol móla kúpiť aspoň plavky (asi môj najrýchlejší nákup na svete). Zmätená a dezorientovaná dávam Linhovi rozpačité zbohom, ktorý už uteká do práce ... a potom si už iba užívam dokonalú pohodu v lehátku na streche loďky Toan Thang.
Až teraz získam predstavu, aký megaturizmus tu skutočne vládne. Turistické mólo je preplnené foťákmi-obvešanými turistami – vietnamskými, čínskymi i západnými. Najmä počtom tých západných som prekvapená, veď doteraz som dákych zazrela len neskutočne zriedka. Funguje to tak, že masívne prichádzajú v organizovaných výpravách priamo z Hanoja, mesto ani neokúsia, však veď nie je čo, z autobusu rovno na loď a z lode rovno naspäť do autobusu.
More je zase posiate navlas rovnakými loďkami, strácajúcimi sa za obzorom a za vápencovými ostrovmi zátoky. Voda vôkol tak aj vyzerá a na kúpeľ prestávam mať chuť.
I napriek týmto slabinám je scenéria vôkol vskutku fantastická. Zaradíme sa do flotily a vidáme sa taktiež za obzor. Cítim sa takmer veľkolepo, ako v scéne z filmu Trója, v ktorej sa tisíce gréckych lodí blíži k brehom znepriatelenej zeme. Zaskočené mangrovy pri brehoch ostrovov spýtavo postávajú v mútnej vode. Cieľ našej výpravy je však predsa len viacej priateľký.
Moja výletná plavba zahŕňa len krátky okruh pomedzi najbližšie ostrovy a najznámejšie výčnelky, ako napr. Fighting Cocks, ktoré sú v zúfalom obkľúčení ďalších výprav. Navštívime tiež vápencovú jaskyňu jedného z ostrovov. Dobodky splnila moje predstavy - neónovo osvietená, preplnená, a nie veľmi zaujímavá- presne ako som po čínskych skúsenosťiach čakala :)
Ale zátoka samotná za všetok ten rozruch vážne stojí.
Narodeninový kolotoč
Na jeseň v Halongu, zdá sa, všetci oslavujú narodeniny. Dongove narodeniny celú túto parádu začali. Dong je synom majiteľov našej obľúbenej reštiky a oslavoval 17. Vďaka jeho pozvaniu sme sa s Adamom zúčastnili rozkošnej tínedžerskej oslavy, obsahujúcej hlavne torty, zákusky, kričanie, kvílenie, a samozrejme karaoke spievanie. Aj môj študent Linh oslavoval, počet rôčkov 26. Oslava vyzerala navlas rovnako :D
Ďalšou oslavou som rozlúskla záhadu tajomstvami (či klamstvami ) opradeného skutočného Adamovho veku a oslavovali sme pekných okrúhlych rôčkov 40.
Začali sme neplánovane už v sobotu, celkom haluzná noc v pestrom zložení Slovenka, Angličan, Ind a Vietnamec. Indom bol Ajay, môj nový kamarát, ktorý začal pred nedávnom učiť v mojej škole. Vietnamcom náhodný okoloidúci, ktorý ani neviem ako sa volal. Keď však počul, že Adam má narodky, štedro mu daroval kľúče od svojho auta - nepamätám čo presne za káru to bolo, ale dáka tá veľká džípová ozruta, do ktorej idete po schodíkoch :D Tak sme ho zobrali do partie a Adam nás odviezol do Bai Chay, do Club 18, na ktorý síce ostatní frflali, ale Maťke sa tam páčilo, lebo hrali super hudbu a dokonca tam bolo aj pár západných turistov:) V nedeľu sme oslavovali pekne celý deň, namiesto raňajok sa totiž kúpili dve fľašky vodky a jahodový redbul...Celý deň sme prekvasili na balkóne a nerobili nič, len pozorovali život pod nami (aj keď pôvodné plány boli na veľký výlet :D) Cítila som sa ako naspäť v Trnave na výške, kde som absolvovala pár podobných balkónových akcií, tak som si to patrične užila. A potom, že čas sa nedá vrátiť späť. Čas možno nie, ale my sa môžeme vrátiť do časov, ktoré sa nám páčili:) Von sme sa vytrepali až na večer, hodili sa do gala, kúpila sa torta, šampáňo a šli sme na véču do tej našej reštiky.
Aj ked doma naspäť som tenkrát bola už asi o desiatej, lebo viacej môj zostarnutý organizmus proste nezvládol, časy keď som neváhala ťahať aj tri dni, sú už dávno preč :( Adam nechápem ako to robí :D Avšak oslavy ešte stále nekončia, lebo Hanoj sám slávi rôčkov 1000. O tom, ak sa tam dostanem a neudupú ma ostatní oslavujúci, zase nabudúce....
Komentáre
tééééda!!!
super