Krížom krážom

Posledné kvapky môjho ázijského koktejlu pomaly pretiekli hladným gágorom, zanechávajúc sladko kyslú pachuť, akú necháva len tropické ovocie. Pozvoľna ju prevaľujem na jazyku a hodnotím kvalitu jeho chuti. V mysli pozvoľna prevaľujem spomienky a myšlienky, zážitky a pocity, triedim a ukladám. Proces veselo smutný, ako keď sa  sťahujete. Triedite, čo ste nazhromaždili, množstvo hlúpostí prináša spomienky ale o chvíľu ich uložíte do tej krabice, ktorú so sebou neberiete do nového bytu, lebo na staré saky -paky tam miesto nie je. Ten treba zaplniť novými hlúposťami-drobnosťami, novými myšlienkami a spomienkami...ale ešte pred tým máte  posledných 5 minút na trochu síce zbytočnej ale vcelku neškodnej nostalgie. Tu je tá moja.

Záver mojej chennajskej existencie ubehol v rovnakom šialenom tempe ako všetky týždne predošlé. V práci som sa ocitla pod neuveriteľným tlakom počas dokončovania dvoch filmov, jedného pre mňa, a jedného pre senilného starého pána, ktorý bol síce milý aj sympatický aj všetko ale nemal ani poňatia ako sa robí film...Napísal asi 5 scenárov, ale pracovalo sa podľa dákeho, ktorý mal len v hlave, vznikali mi na plátne čierne diery lebo mi dodal len zvuk a keď som ho upozornila, že by sa zišiel aj obraz povedal že „Jáj, aj to treba?!“, volával mi ráno o pol šiestej že:“ Musíme ešte dnes nakrútiť interview s pánom Balgopalom...!“ hoci sme ho nakrútili už pred týždňom ... aj som sa pobavila sem tam, aj si vlasy trochu vytrhala, aj slov pár škaredých vyriekla. Nakoniec som sa rozhodla len mlčky spracovávať všetky jeho skvelé nápady aké mal, napríklad ako pozadie dať belgické tulipány keď sa rozpráva o indickom vidieckom zákone a podobne...do výslednej verzie ani neuviedla svoje meno a tešila sa, že toto mám za sebou. A na môj vlastný dokument mi ostal len jeden jedinký týždeň...čerešničkou na torte bolo, že šéfke umrela mama a tak osoba, na ktorej pomoc som sa spoliehala, mi vypadla zo zonamu..ale koniec dobrý- všetko dobré.

Kerala  - God´s own country

Po náročnom poslednom dni, množstve modlidieb, želaní a požehnaní som sa rozlúčila s posádkou Ecomwelu a  piatok 13. sa odvážne pridala k partii 15 kamarátov v extrémne nepohodlnom minibuse v ústrety veľmi nevydarenému výletu do susedného štátu, pánu bohu vlastnému, zvanému Kerala. 

            Už na druhý deň ráno sme mali byť v horskej dedinke Munar, uprostred čajovníkových plantaží a užívať si nádherný slnečný keralský deň. Namiesto toho sme do Munaru dorazili až o 6 večer a čajovníkové plantáže si užívali z okna nášho nepohodlného minibusu, lebo náš sympatický šofér s figliarskymi fúzikmi si vypiekol veselý bolywood a zabudol pozerať na šípky kam správne odbočiť. Ako natruc ešte navečer celí rozladení nemôžeme zohnať ubytko pre 15 ľudí, prekvapivé všakže, a tak hádky začali, lebo každý mal iný skvelý nápad ako naložiť s danou neutešenou situáciou. Po dobrej večery a vychladenom pive i nálada stúpla a zabalení v dekách sa nakoniec podobrom dohodneme, kam namierime zajtra ráno a zaľahneme na studenú noc v horách namačkaní na matracoch pekne jeden vedľa druhého, lebo sme zohnali pre 15stich len štyri postele.

 Druhý deň bol predsa len trošku lepší, aj keď sme opätovne z nepochopiteľných dôvodov opäť strávili v buse väčšinu dňa. Stojaté vody, obrovské turistické lákadlo Kottayamu, postáli aj pár hodín navyše a počkali kým sa nalodíme na krásnu štýlovú lodičku a rozbrázdime ich pokojnú hladinu. Konečne veget, pohoda, tešíme sa zo slniečka a scenérií,  Gus skicuje, pofajčieva sa a čas sa len lenivo plantá smerom k večeru. Po západe slnka urazíme posledné kilometre k moru a po fantastickej večery okúsime vlny arabského mora pod hviezdnatou keralskou oblohou.

Doprajeme si len 4 hodinky spánku a ráno skoro vyrážame ešte za tmy na cesty, len preto aby sme stihli byť načas v Madurai a mali dosť času vychutnať si jeho majestátne chrámy.  Šofér ale opäť nepochopil, o čo nám vlastne ide a po troch hodinách cesty sme sa ocitli len 36 km od miesta z ktorého sme ráno vyrazili, za to sme ale mali už 110 kilometrov obchádzku via Kočín za sebou.

Väčšina z nás stráca trpezlivosť. Mne však nič nevadí a v duchu si už plánujem, kde túto nešťastnú posádku opustím a vydám sa ďalej vlastným smerom, lebo ma čaká zaslúžený skromnučký a kratučký no predsa týždeň cestovania. Gustav má voľno tiež a pohráva sa s rovnakou myšlienkou... a keď zbadáme tabuľu „Periyar Tiger Reserve - 28 km“ sme bez komentára dohodnutí, kde vystupujeme. Takúto provokáciu niektorí nevydržia a hneď máme ďalších spolupútnikov na svedomí - pridá sa Bas a Isy. A tak vznikla asi najlepšia štvorka akú som si mohla želať, v priebehu asi 5. sekúnd.  Posledné km do Thekkady teda už ľahko prejdú a nedočkavo vystupujeme z busu. Ostatní musia hrozne závidieť a zmôžu sa len na strohé „čaute“.

Hneď ako sme vyskočili z busu menom Mizéria, všetko začalo byť lepšie. Najprv si doprajeme grandiózny obed a stretávame Rateesha, ktorý nám dohodí fantastické ubytko rovno za hranicami národného parku. Posedávajúc na múriku môžeme pozorovať priamo z „domova“ divé zvery, aj keď tiger či slon sem asi nezablúdia, máme šťastie na niekoľko jeleňov, divých sviniek aj s malými svinkami a mangusty.

 S Basom a Isy spolu výborne vychádzame už odkedy spolu bývame a Gus dokonale zapadol. V živote som sa toľko nenasmiala. Vôbec sa nemusíme na ničom dohodovať, lebo máme všetci úplne rovnaké nápady a želania. Zajazdíme na slonovi, potom ho okúpeme a i on nás,  džípom prebrázdime rozsiahle plochy rezervácie a s mlčanlivým sprievodcom Hobym sa vydáme na jungle trek.

Hoci má každá skupinka troch –štyroch ľudí vlastného sprievodcu, keďže sa všetci vydávajú jednou cestičkou, po čase všetci skončíme v jednej uvravenej grupe Indov a všetky zvieratá pred nami už dávno ubzikli, čo nám vôbec nie je po chuti. Presvedčíme ale Hobyho, teda pár papierových rupií ho presvedčí,  urobiť pre nás výnimku a opúšťame vyšlapaný chodníček smerom priamo do húštiny. Nasledujúce 4 hodinky nikto nevyriekne ani slovíčko, opatrne kladieme nohy na neprechodenú zem a snažíme sa eliminovať akékoľvek zvuky na minimum. Všetky zmysli máme na stopkách. Je to prirodzený obranný mechanizmus každého organizmu. Vaša pozornosť sa vystupňuje na maximum, oči ostria rýchlejšie a ste schopný rozoznávať zvuky ktoré by ste inak nikdy nepočuli. Keď prvý krát vojdete do lesa najprv všetko hučí a máte pocit, že je tam totálny rámus. Nie ste schopný jednotlivé zvuky oddeľovať. Rýchlo si však vycibríte ucho a dokážete rozoznať rozdielne nástroje orchestra..toto sú husle, basa, trumpeta.

Stačí niekoľko minút a totálne sa zžijeme s džungľou. Po každých troch krokoch automaticky tajíme dych a mlčky niekoľko sekúnd načúvame, či nezačujeme niečo, čo sa vymyká z klasického džungľového popevu a môže znamenať pre nás zaujímavého živočícha. Gestami si naznačujeme, ak niekto niečo zachytil. Zrazu sme niečo začuli. Niečo vážne zaujímavé. Hobby nám pošepne, že to môže byť leopard. Vymeníme si vzrušené pohľady ale ďalej mlčíme ako peny. Pustíme sa opatrne sledovať daný zvuk. Jedna z najvzrušujúcejších hodín v mojom živote. Nedá sa to ani opísať. Preliezame húštiny, spúšťame sa po kmeňoch padnutých stromov, podliezame košaté konáre a čo najtiššie si razíme cestu porastom za jasne počuteľným praskotom konárov divokej mačky. Opatrne ale rýchlo. Všetci máme nervy na prasknutie, srdcia búšia, tváre máme odhodlané , plytko dýchame a v žilách prúdi nečakaný príval energie, ktorú spôsobil vystupňovaný adrenalín. Hobby nám naznačuje, že počul zvuk pazúrov na strome. Vyliezol hore...už len násjť ktorý...“AAAAAAAAAA, pijavice, tu sú pijavice, pozor!!!!!“ ozval sa džungľou nečakaný ľudský hlas. Gustav podupkáva a snaží sa striasť neškodných, no dosť nechutných iných obyvateľov vlhkej džungle, akých sme si želali nájsť. „Do prdele, pijavice, pijavice, svine malé“ ozýva sa džungľou zrazu štvorhlasne. V húštine čosi hlasne zapraská a zašuští a Hobby znechutene zdvihne obočie. „Je preč.“ 

Pijavíc sme sa nakoniec zbavili ľahšie ako jednoducho, veď sme mali všetci špeciálne návleky, hoci Isy schytala jedno uhryznutie, prekvapivo na pleci. Leopard bol nenávratne preč, ale už len stopovať ho bola neskutočná zábava. Z džípu sme videli niekoľko lietajúcich veveričiek, jeleňov a zopár divých slonov na vrchole kopca a to nám musí stačiť.

Večer zalejeme svoju vzrušujúcu výpravu  pohárikom lacnej indickej whisky a kým sa nikto nedíva, Gustav si vylepšuje karmu: „ Aha tam, vidíte to, vidíte to, naháňajú sa, čo je to!“ vzrušene vyskočí  a napäto civí do súmraku padajúceho na stromy za našou terasou. Napäto civíme i my, no neskoro, zvery zmizli kdesi v húšťave a ostali len rozkývané konáre. „Malo to chvost ...nebol to jeleň, to bol leopard, asi naháňal divú sviňu...“

Nasledujúcu hodinu trávime pri ďalšom poháriku fantazírovaním o tom, čo to bolo. Gustav nefantazíroval, bol si načistom. „Brú noc, som rád, že som dnes  predsa len videl leoparda...“ lúči sa pred tým ako zaľahneme. A my mu veríme. „ Dneska sme dvakrát takmer videli leoparda, super nie?“ vravíme si s Isy pred spaním a spokojne sa zakuklíme do plachty, lebo večeri sú tu chladné.

Posledné kúty Tamil Nadu

Nakoniec sme sa i my štyria dopracovali do Maduraiu, mesta ktoré je dušou nášho indického štátu – Tamil Nadu. V chráme ohraničenom  14-stimi vysokánskymi vstupnými bránami, tak typickými pre každý juho-indický chrám, zvanými gopuram, sa odohrala svadba Šivu v podobe švárneho mládenca Sundareswarara a jeho vyvolenej bohyne Parvati v podobe troj-prsej krásavice Meenakshi. Jej tretí prsník sa očividne i podľa povesti rozpustil, keď stretla pravú lásku, lebo medzi nespočetným množstvom všetkých hinduistických božstiev a hrdinov na múroch gopuramu nevidíme jedinú trojprsú kreatúru, aj keď chlapci hľadali dosť vytrvalo ;)

Keď sme sa vychrámovali, zasadli sme na poslednú večeru. Isy s Basom sa už nemohli dlhšie zašívať v robote a Gustav riskoval, že zmešká lietadlo (aj tak ho nakoniec zmeškal!!!) a všetci traja mierili nočným busom do Chennaia, nechávajúc ma na zvyšné 3 dni mojich ciest osamote.

 Hoci vždy tvrdím, že rada cestujem sama, zrazu takto osamieť, a z takej perfektnej štvorice, to je človeku aj clivo. Navyše vlasne vôbec netuším, kam mám namierené. Nemám žiadny plán. A to je vlastne fantastické.

Nemať žiadny plán znamená byť otvorený všetkým možnostiam. Skutočné dobrodružstvo začína. „Ide tento bus do Karuru?“ pýtam sa sprievodčíka. „Nie nie, ideme do Salemu.“ „Tak dobre, idem s vami!“ A podobne. Z jedného autobusu do druhého, bezvýznamnými cestami, bezvýznamnými mestami, bezvýznamnými ulicami, špinavými hotelmi som sa túlala, vždy kúsok bližšie a bližšie k Chennaju. Je to úžasná sloboda! Nemusieť sa hnať podľa žiadneho plánu, nemusieť stihnúť žiadny bus, nemusieť doraziť na žiadne konkrétne miesto, len tak si proste vandrovať :) Našla som k tomu ešte aj úžasné vodopády, ku ktorým sa musíte doveslovať na labilných prútených korakloch.

A na úplný záver vystihla fantastický festival v posvätnom meste Kancheepuram. Prehliadka jedného z jeho nespočetných chrámov ma už necháva chladnou a takmer by som odišla z Varadaraja Perumal sklamaná...keď zrazu spozorniem, že sa tu voľačo deje...A veru dialo. Raz ročne je ctenné božstvo Vishnu, zodpovedné v hinduistickej mytológii za udržiavanie chodu tohto sveta, vyvenčený z múrov vlastného chrámu,  zobraný na návštevu do tých ostatných, i po celom meste. Proces takéhoto božského venčenia trvá celý týždeň a každý deň je zabezpečený iný dopravný prostriedok. Dnes obrovský zlatý slon.

Všetci sú vyzdobení troma zvislými pruhmi na čele, ktoré znázorňujú Vishnu  a všetci sú vo vytržení. V dave ľudí stretávam Magesha. Keď cestujete sám, biely, ženského pohlavia a v Indii, môžete si byť istý, že sa vám bude denne prihovárať milión päťsto tisíc  ľudí. Časom si vycibríte nos na tých, ktorí za odpoveď stoja a ktorí nie. Magesh rozhodne stál. Veľmi rýchlo sme sa skamarátili. Pracuje v tomto chráme ako sprievodca, počas festivalu však nerobí. I tak mi ochotne ponúkne prehliadku, na čo mu slušne odpovedám že za jeho hinduistické rozprávky nie som ochotná platiť. Dohodneme sa ale inak. Magesh sa totiž učí češtinu. A tak on niečo naučí mňa o hinduizme, (a že je sprievodca vážne dobrý dokáže hneď tým, že mi ukáže niekoľko prefíkane schovaných reliéfov, znázorňujúcich polohy Kama Sutry. Veru tak, v chráme! A že je indická spoločnosť konzervatívna :D) ja jeho na oplátku po česky. Okrem tradičných fráz „Máš hezké oči“ sa učíme aj zvraty čisto nevyhnuté pre jeho profesiu ako „Mužský penis je v ústech ženy“. Veľmi zábavný večer.

Na druhý deň sa koná posledná prechádzka božského Višnu po meste. Fenomenálne finále – povezie sa na obrovskom kamennom koči. Začína ráno o šiestej a ja spolu s ním. Indovia na rozdiel od Vietnamcov a Číňanov nie sú fanúšikovia ranného vstávania, napr. väčšina kancelárií otvára až o 10 ráno...ale dnes bolo mesto už od pol 6. na nohách. Indické festivaly sú vždy neskutočná podívaná. Niekoľko tonový kamenný voz vyzdobený farebnými čačkami-mačkami ťahajú za laná!!! po celom meste najsilnejší muži z okolia.

Nasledujú ho všetci jeho vyznávači zoširoka zďaleka, niektorí na slonoch. Kráčam s davom, lebo inak sa aj tak nedá :D Bázeň a spiritualita sa mieša so svetskou veselosťou. Nechápem ani ako som mohla mať také štasťie na toto tak náhodne naraziť. Keď ma ťapkať sa v dave znudí, navštívime ešte jeden vskutku pekný chrám a poobede Magesha ešte niečo naučím, kým sadneme spolu na autobus a dopravíme sa do môjho indického domova  Chennaia. Čakajú ma posledné 4 dni.

Zbohom buď India farebná

Nesú sa v znamení rozlúčok a megalomanskej latino-africano-slovako goodbye párty. Nakoniec nám to vyšlo tak, že sa lúčime s Agustínom a Erikom, mojimi mexicko-ghánskymi nadmieru obľúbenými kamarátmi spoločne. Neskutočne rada opäť stretám Gustava, aj keď sa nemôžem ubrániť škodoradostných poznámok – nie je to prvý krát, čo sa mu stalo niečo takéto. Teraz zmeškal lietadlo, lebo si pomýlil dátum, predtým raz nastúpil do zlého lietadla a ocitol sa omylom v Neapole. Keď odchádza na letisko, nikto mu neverí, že už aj poletí a keď o deň neskôr odchádzam ja, majú skvelé nápady, že by som to mohla od neho odkukať. Peťo sa mi dokonca schová s jedným rupsakom...moje víza sú však platné len do dnes a ak nepoletím, pôjdem asi rovno do basy:) V bare na letisku dáme posledné predražené indické pivá, prišli všetci moji najdôležitejší ľudia. Lúči sa mi ale prekvapivo dobre. Na to, že som v Indii nadviazala najintenzívnejšie vzťahy a užila si rozhodne najlepšie stážistické obdobie, odcházdam s ľahkým srdcom, akoby som šla na výlet a zajtra mala byť späť. Vo Vietname sa mi pri odchode v taxíku leskli oči a tu vstupujem do letiskovej haly mrštým krokom s letmým Au revoir. Možno som si taká istá, že pár vyvolených z tejto bandy ešte naozaj stretnem. Možno viem, že to tak má byť, že toho bolo akurát. Možno viem, že všetci na ktorých mi najviac záležalo už odišli alebo o pár dní odídu a Chennajská posádka sa rozpadá. Možno som konečne schopná prijať veci tak ako sa dejú a zbytočne sa z toho nerúcať. A možno mi iba tie pivá zatemnili rozum....

Pamätám si ako to vo mne vrešťalo a trhalo, keď som odlietala z Indonézie. Keď sa lietadlo odlepilo od zeme musela som sa pekelne ovládať aby som nerozbila okienko a neutiekla z toho obludného  stroja ktorý ma mal odniesť tak ďaleko od krajiny, do ktorej som tušila, že sa už asi nevrátim. Tentoraz sa lietadlo odlepilo hladko a srdce si pokojne búchalo, akoby sa nechumelilo. Namiesto sĺz sa mi na tvári rozkotúľal úsmev. Preháňala by som, keby som tvrdila, že sa teším. Všetko vo mne však bolo úplne vyrovnané. Je to tu. Tak ako to malo prísť. A je to dobré.