Krížom krážom

Celé leto som sa hrozila jesene, len aby som nakoniec musela uznať, že je to jedno z najkrajších vietnamských ročných období. Už vyše mesiace nepršalo. Teploty sa príjemne držia nad 20°C, obloha modrá a slnko prajné. Rifle a svetríky na večer príjemne obohatili môj nudný dovtedajší šatník- šortky a tričko. More sa prestalo podobať na termálne kúpele a konečne naozaj osvieži. Pre miestnych to znamená, že kúpať sa už nie je v súlade so zdravým rozumom a v praxi to vyzerá tak, že mám celú pláž a more iba pre seba. Proste žúžo :)  Namiesto klímy si užívam čerstvý vánok v otvorenom okne a vyjsť von neznamená, že máte tričko okamžite nalepené na tele.

Obavy pred vážnejším ochladením ma i v novembri hnali každý boží deň doobeda na pláž, aspoň na tú hoďku. Nie že by bolo naozaj horúco, ale inde tu moc nie je kam ísť a vraviac si, že sa dnes už asi kúpem naposledy, som zas a zas deň čo deň liezla do vody. Doprevádzaná krútením hláv majiteľov plážových barov, ktorý mi nápoj pripravujú už v kabátoch.

Berúc do úvahy moje typické počasové nešťastie, mi Vietnam už niekoľko týždňov bez prestávky ukazuje svoju príjemnejšiu tvár. Po asi troch nečakane chladnejších dňoch som sa vyplašila a kúpila za 10 eruo normálny zimný kabát, odvtedy sa však počasie vysmieva mojej zbabelosti a neobliekla som ho ani raz. Nesťažujem sa, vyhovuje mi na vešiaku, dúfam že tam ešte dlho ostane!

A tak sme sa príjemne a pomaličky prehupli do cieľovej rovinky mojej malej vojny vo Vietname a začína šprint až do finále. Nechce sa mi veriť, že už len mesiac! Avšak nedá sa povedať, že by som tu flákala.

Internacionalizácia

Po niekoľkých nedorozumeniach s miestnymi chlapcami, ktorí zjavne nedokážu viesť iba priateľské vzťahy som zavrhla možnosti kamarátstva s domácim obyvateľstvom a naplno sa sústredila na budovanej mojej zahraničnej sociálnej siete. Verte či neverte, nazbieralo sa nás v tomto malom zabudnutom meste už osem zahraničiarov a spoločenstvo ja a Adam sa rozšírilo o dve austrálske dievčatá, dvoch Američanov a jednu Angličanku.  Shombe je 33 ročný Kalifornčan a zbožňuje navštevovať nočné kluby a obháňať vietnamské slečny, čím robí Adamovi dokonalú náhradu za mňa, kým ja uprednostňujem spoločnosť anglicko-amerického páru Mika a Milly. Bez pardónu patria medzi najmilších ľudí akých som vôbec doteraz stretla a hľadím na nich ako na staršieho brata a sestru, kým roztopašné 19 ročné Austrálčanky Mel a Alice zase hľadia ako na staršiu sestru na mňa.

Ďalší zdroj nepochybne príjemnej zábavy predstavujú občasní turisti, ktorí síce veľmi zriedka, ale predsa, zablúdia z megaturistického Bai Chayského prístavu aj do malého mesta na druhej strane kanálu, mojej vietnamskej domoviny známej ako Hong Gai. A tak som vietnamský deň žien, 20. októbra oslávila aj takou výnimočnou udalosťou ako rande po asi sto rokoch, kedy nechýbala výborná večera či romantický morský kúpeľ za východu slnka. Po asi 5 dňoch však moje randenie očakávane skončilo, lebo Markusovi vypršali víza a odletelo lietadlo do rodnej rakúskej zeme. Menej romantické, no o to zábavnejšie boli večere so španielskym námorníkom Christom, ktorého priatelia volajú Jesus, a naším spoločným vietnamským kámošom Luongom.

Po mori i po súši, horami i jaskyňami

Okrem pravidelného plážovania som podstúpila niekoľko veľmi príjemných výletov. Jeden z najlepších vôbec bola výprava na ostrov Quan Lan, nazývaný aj „Posledný ostrov“, pretože je skutočne posledným ostrovom v rozsiahlom súostroví Tonkinského zálivu a za ním začína už šíri oceán. Informácie o tom, ako sa na tento kúsok zeme dostať, zháňam celý týždeň. Z akýchsi nepochopiteľných dôvodov o ňom nikto z domácich nič nevie. V Ázii je to vlastne pochopiteľné, lebo čo je ďalej ako hodinu cesty od ich obývačky, to už neriešia. Na prípadné zvedavé otázky svorne odpovedajú „nedá sa“ tváriac sa, akoby som to bola ja, kto je úplne mimo. Po niekoľkých dňoch neúspešného vypytovania sa som sadla na bycikel a dovtedy krúžila po meste, kým som našla miesto, odkiaľ raz denne vypláva trajekt smerom k vzdialeným ostrovom.

O tom, že je ostrov odrezaný od sveta, niet pochýb. Pravdepodobne za to môže vyše 5 hodinová cesta útlou, no doplna naloženou loďou, ktorá spolu s migrujúcim obyvateľstvom prináša aj všetky potrebné zásoby pre život, a priráža k brehom ostrova len raz denne. Elektrina je k dispozícii iba od pol 6 večer, do 10 a dosť. Miestni netušia, čo je to internet. Na celom ostrove sú len dve dedinky, škola, ktorá v dvoch učebniach vzdeláva študentov od 6 do 18 rokov, len v jednej.

Hoci som sa na tento výlet vybrala sama, nebola sama ani minútu. Na lodi mi prekvapivo robí spoločnosť  francúzsky architekt s jeho vietnamskými kolegami, ktorí boli na služobnej ceste. Prekvapivo, lebo turistov tu veľa nestretnete, zahraničných už dupľom nie. Čo je škoda, lebo výhľady na špicaté krasové ostrovčeky zátoky boli úžasné, rovnako ako zastávky pri brehoch väčších ostrovov, či v miestnych rybárskych dedinkách plávajúcich na vode, kde sa cestou vykladal a nakladal ďalší tovar.  Avšak aspoň jedno miesto v tejto preturistovanej zátoke ostalo nedotknuté.

Vystúpili na jednom z bližších ostrovov, slnko sa klonilo k horizontu a na streche slušne fúkalo, tak som sa presunula na spodné poschodie, kde väčšina pasažierov spala rozvalená na drevených lavičkách.  Tu sa ku mne takmer okamžite pridružila mladučká učiteľka angličtiny v spomínanej škole na Quan Lane, ktorá ma nakoniec aj spoľahlivo dopravila z prístavu do dediny a našla najlacnejší hotel. Rodinou vlastniacou moje dočasné útočisko som hneď bola pozvaná na večeru, na zemi na bambusovej rohožke , konzumujúc asi úplne najlepšiu rybu akú som kedy jedla, v spoločnosti bezzubého starého otca, hanblivého školáka Huy-ho a hravého, výnimočne dobre živeného šteniatka Minh-a. Po dobrom jedle sa vyberiem pretráviť na prechádzke ulicami, teda ulicou. Pouličné osvetlenie nie je niečo, čím by plytvali, asi aj preto je všetko vyľudnené. Zasadnem na pivko do jednej  Bia hoi (čapované pivo) putiky, zabávaná troma 10 ročnými dievčencami-krčmárkami, neskôr miestnou mlaďou, ktorá sa ku mne pridružila. Neplatila som ani za jedno pivo a dokonca získala odvoz domov na motorke. Ostávam z ostrova neskutočne prekvapená, keďže všetky turistické blogy, čo som čítala, varujú pred nadnesenými cenami a prehnanou snahou domácich obrať vás o všetko čo máte.  

V noci je tu chladno, ale fasujem hrubánsku voňavú páperovú perinu ako mávala moja stará mama a spím ako princezná. Ráno skoro budíček, chcela prenajať skúter, ale mali len motorky, takže som sa musela uspokojiť s klasickým šlapacím bajkom. Takým starobylým nákupným, s košíkom vpredu, čo na miestnych cestách (ceste) z betónových panelov hrkotal viac ako traktor. I mi padla reťaz, čo bolo nemilé, ale nič nemôže pokaziť nádherný deň. Nakoniec som po pár kilometroch našla úžasnú opustenú pláž, a vo vytržení šantila vo vlnách, ako robinsonka.

Nanešťastie, 13-sta hodina sa blíži, a jediný trajekt tohto dňa tiež, tak švihám na bicyklíku naspäť do dediny. Rýchly obed, počas ktorého mi teta dohaduje svojho vnuka za manžela a šup ho na trajekt, tentoraz dlhšou cestou na ostrov Van Don, odtiaľ busom do CamPha a nakoniec do HaLongu. Zhodila rupsak, večera a poď ho rovno učiť :D Dokonale načasované. A večer do tradičnej reštiky pochváliť sa Adamovi fotkami, aby ako vždy závidel a tvrdil, že tam pôjde aj keď nakoniec nepôjde nikde :D

Nasledujúce dva víkendy sa mi o program postarali študenti. Opätovne som navštívila halongskú zátoku v jej najfrekventovanejšej turistickej časti, tentoraz zadarmo na luxusnej lodi s výnimočným servisom,v tínedžerskej spoločnosti Linh a Dung-a. Tí ostávali v nemom údive nad vidličkou s nožíkom, ktorý na turistickej lodi nahrázdal paličky, rovnako ako krútili hlavami nad spodným prádlom, v ktorom sa mi Európania podľa nich kúpeme. Nedokázala som im vysvetliť, že sú to plavky, a ku koncu dňa som sa v mojom ružovom spodnom prádle cítila trochu blbo.

Povinnosťou na každom výlete do zátoky je navštíviť jednu z neónovo osvietených  jaskýň a tentoraz to bola jaskyňu Prekvapenia, kde každého  pri vstupe iste celkom prekvapí obrovský, ružovo osvietený skalný penis, ktorý prekvapivo nesie názov „šťastný budha“.Ale výhľad z nej bol dobrý.

Nie som z týchto jaskýň extra nadšená, hoci poslušne na každú otázku: „No nie je to nádherné?“ už menej zanietene odpovedám, že je. Môj indický kamarát Ajay ma nenecháva na pochybách, že tiež je Aziat,  a nedávny výlet na ostrov Van Don, najväčší v súostroví, tiež okorenil zastávkou v jednej z jaskýň. Tentoraz som to ale bola ja, kto si prišiel na svoje. Nielenže neónové osvetlenie chýbalo, chýbalo osvetlenie vôbec. Nielen že ste pri prehliadke nemuseli stáť v zápche turistov, neboli tu dokonca žiadni. Dostali sme dve baterky do ruky a sami dvaja sa špacírovali v útrobách hory a utekali pred netopiermi. Konkrétne  v piatich komnatách, po rebríkoch, pod previsy a často tak nízke a úzke tunely, že sme boli na pochybách, či je to skutočne sprístupnená cesta, alebo sme zablúdili. Ajay odišiel asi sklamaný, ale ja som si výpravu jaskyniarov - objaviteľov celkom užila :)

Ďalší víkend som takmer-zdolala Mekku vietnamského budhizmu - Yen Tu mountain, s rodinou mojej 30 ročnej študentky Hai. Vo Vietname ide o akúsi odnož, či sektu klasického budhizmu, lebo Vietnamci viac ako samotného Budhu uctievajú jeho tri matky prosím pekne.

Po asi 50-tich kilometroch, čo vo Vietname znamená dve hodiny cesty, odparkujeme auto v zelenom údolí na úpätí kopca. Na jeho svahoch stojí niekoľko budhistických chrámov a na samom vrchole rozkošná drobná svätyňa s ozrutným gongom. Počas sviatkov Tet - nového roka, v ich lunárnom kalendári čosi okolo februára, tu býva skutočne plno, dnes sme však boli na parkovisku jediným autom. Neprehliadnuteľná obeť pre babičky predávajúce slamené klobúky, ktoré sú tu pravdepodobne niečo ako povinným doplnkom turistickej výbavy. Každá z nich ich má na sebe zo 20, takže sa im výšia pekného pol metra nad hlavou. Hneď ako vyleziem z auta, jedna ku mne pribehne a položí klobúk na moju hlavu. Zarazene  jej ho vrátim na pôvodné miesto vŕšiacich sa klobúkov na jej hlave. To už mi za chrbtom stojí druhá a čochvíľu mám ďalší klobúk na hlave. Takto chvíľu s babičkami hráme klobúkový tanec, ale nakoniec sa mi podarí uniknúť bez klobúka.

Vravím takmer-zdolala, lebo sme, žiaľ, vyšli len do polovičky (asi 2 hoďky cesty, z toho každých 5 minút zastávka na oddych, mandarínku, či zmrzlinu) a moji vietnamskí spolupútnici boli tak strašne unavení, že sme ďalej museli pokračovať lanovkou. Piknik na vrchole v podobe rozdrobeného chleba so syrokrémom a džemom (kombinácia!) ale opäť dodal výletu ten správny šmrnc.

Pomedzi môj nabitý spoločenský program som sa stihla zúčastniť aj dvoch vietnamských svadieb, prekvapivo ohromne nudných udalostí. Samotný akt oddávania prebieha nesmierne diskrétne v minimálnom počte zúčastnených, spoločenskou udalosťou je len obed, či večera, ktoré nasledujú potom. Celá švanda trvá dve hoďky a ide sa domov. Ba čo viac, svadba sa koná osobitne najprv s rodinou ženícha, a až na druhý deň, niekedy i týždeň, s rodinou nevesty, čo mne osobne nedáva žiadny zmysel, ale zvyky sú zvyky.

Za zmienku snáď ešte stojí akcia zvaná  Halong EXPO, čosi ako náš jarmok v malom. Nechýbali kolotoče, stánky zo zbytočnosťami, strašidelný dom, ani nepreberné množstvo rozvoniavajúceho občerstvenia, davy ludí, povznesená atmosféra a udupaná tráva pod nohami. A ČIERNE ČAPOVANÉ PIVO. Keď som prvým okoloidúcim zahliadla tmavý mok v krígľoch, neskutočne ma pichlo pri srdci, pretože prvá myšlienka švištiaca mojou hlavou bola kofola. Ostala som ako obarená pri spomienke na nápoj, na ktorý som už úplne zabudla. V mihu mi došlo, že  s kofolou som to trošku prestrelila, ale i čapovaný čierny tekutý chlieb udržal hladinu mojich endorfínov  riadne vysoko. Aziati nepijú tmavé pivo, ale možno sem tam kúpiť predražené zahraničné stout-y v plechovke. Pol litra ľadovo vychladeného čerstvo načapovaného karamelového piva spôsobilo okamžite druhé pichnutie pri srdci a odvtedy ma pichalo celý večer akoby som dostávala infarkt. Mysľou sa mi mihali flešbeky na všetky ročníky banskobystrických  radvanských jarmokov či trnavských majálesov na ktorých som pila pivo na tráve, robila hlúposti a mala sa proste  fajn. Vrátila som sa domov síce v povznesenej nálade, ale s boľavým srdiečkom, ktoré sa po prvý krát tak naliehavo pýtalo naspäť domov.

Z kaluže a do blata Vietnam vodí vás

Liek na môj srdcabôľ však bol podaný takmer okamžite. Len čo sa zložili stánky halongského jarmoku a dohrala hudba kolotočov, pristáli moji drahý rodičia vo vietnamskom hlavnom meste. Výlet kedy čo mohlo sa pokazilo, mohol začať.

            Všetko bolo dokonale pripravené. Až na to, že človek nerátal s nespoľahlivosťou poľských aeroliniek a vietnamských agentúr akéhokoľvek druhu. A tak začal jeden z najneúspešnejších výletov v histórii dobošovskej famílie. Let z Bratislavy bol zrušený a boli odklonení cez Viedeň. V hosteli, ktorý som im v Hanoji zabezpečila praskla voda a tak boli presunutý do iného. Na adresu pôvodného však už bol objednaný autobus, ktorý ich mal dopraviť sem ku mne do Halongu. Hneď prvý večer boli v uliciach Hanoja orabovaní o nekresťanské peniaze a na druhý deň zrejme nastúpili do zlého autobusu, ale šťastne sme sa v prístave stretli.

Zabookovaný bol dvojdňový výlet na luxusnej výletnej lodi menom Posseidon do zátoky Halong Bay, náš sprievodca však usúdil, že na jedno-hviezdičkovej lodi s menom Party Cruiser s podradnou stravou a biednymi službami sa moji rodičia budú cítiť lepšie a ocitli sme sa na zlej lodi. Na mori je to tak, raz keď zle nastúpite, vystúpiť môžete opäť až v prístave. Tak či tak sme si užili kajakovanie, jaskyňovanie a kúpanie, i noc pod hviezdnatou oblohou na zelených vodácha zátoky. A po troche kriku naspäť v agentúre nám boli i vrátené peniaze.

V hoteli kde bývam ja som asi už pred týždňom  zarezervovala izbu podo mnou pre moju ctenú návštevu. Asi príliš skoro, lebo keď sme s batohmi prišli, nemali voľnú izbu. A tak ďalej. Nebudem vás – sa vyčerpávať. Každopádne po týchto všetky patáliách sme urobili jedinú správanu vec – vykašľali sa na všetky ďalšie výlety, sprievodcov či organizované zájazdy a užili si pár príjemných a jednoduchých HonGaiských dní. Navštívili HonGaiské pamätihodnosti (haha), pláž, ostrov Tuan Chau, moju školu, oslávili vietnamský deň učiteľov, po ktorom sa moja izba opäť premenila na kvetinárstvo a spoznali pár mojích kamarátov.

Sprievodcovstvo po Hanoji som zvládla aj sama a všetko by bolo znovu okej, až kým letušky v poloprázdnom lietadle mieriacom do Waršavy tesne pred odletom svojim už správne pripútaným pasažierom nevysvetlili, že lietadlo nie je v poriadku a neodletí. Každopádne, späť do slovenskej zasneženej reality sa šťastne dostali, a spomienky na veci čo nevyšli sú už tradične tie najlepšie a najvtipnejšie z cestovateľskej zbierky, takže koniec dobrý, všetko dobré....

A tak sme to tu teda už dotiahli takmer do konca, tentoraz, zatiaľ, tri krát klop na drevo, bez násilného predčasného ukončenia v akejkoľvek podobe. Hoci i tu sa imigračný úrad pokúsil zmariť moje plány. Majiteľ novo-otvorenej jazykovej školy si zmysel, že by bolo fajn mať monopol na zahraničných učiteľov a posunul pár sto tisíc vietnamských dongov popod stôl prísne vyzerajúcim úradníkom imigračného úradu. Trochu rečí, trochu vyhrážok, spísali sme s mojou školou novú zmluvu a spokojne som  ukázala oficierom poza chrbty dlhý nos, s ktorým z officu aj odišli, lebo všetky papiere mám tentoraz v poriadku. Až na to že doučujem na čierno, čo je vo Vietname ilegálne. Ale tristo tisíc vietnamských dongov len za to, že s niekým hoďku a pol pokonverzujem v kaviarni, na to sa nedá povedať nie :) Len to nevravte imigračným oficierom.....