Tak už to v živote chodí, že všetko jedného dňa skončí. I moje víza. A tak som sa, voľky-nevoľky, ocitla v nedeľu poobede, po odučení poslednej hodiny vo vlaku, putujúc takmer 2000 km, krížom cez celú krajinu do Veľkého Mesta. Počas pobytu mimo územia Čínskej ľudovej republiky som zistila 3 dôležité veci. Tieto:
1. Vždy, keď si kupujem miestenku do lôžkového vlaku, môžem si byť istá, že na vedľajšom lôžku bude maminka s bábätkom. Kakajúcim a plačúcim celú noc .
2. Vždy, keď treba stáť v rade, Maťka sa zaručene postaví do toho, kde to najdlhšie trvá, prípadne sa pokazí pokladňa alebo človek tesne predo mnou rieši niečo hrozne zdĺhavé. Poznámka pre budúcnosť: Plánuj na všetko viac času!!!
3. Vždy, keď Maťka nemá dáždnik, bude pršať! Prestane hneď, ako si ho kúpi.
Cesta jedným, druhým a potom aj tretím vlakom boli OK, aj prechod cez hranicu. Jediným rébusom bola pre mňa Cantonská vlaková stanica, kde všetky šípky ako Toilets, Tickets alebo Waiting room viedli neexistujúcim smerom. Alebo teda neviem, či ostatní cestujúci vedia chodiť cez stenu. Ale nakoniec som sa, po takmer 30-tich hodinách, dostala do mesta, kde možno slobodne vyjadrovať svoje politické názory a bez problémov naloadovať stránku facebooku. Hong Kongu. Nasledujúcich 2 a pol dňa som bola celá nesvoja. Hneď vám vysvetlím prečo.
• Kráčanie po ulici sa stalo neznesiteľným. Že v Číne je veľa ľudí? Populácia Hong Kongu sa pomaly ale isto blíži k siedmim miliónom, a keď vezmete do úvahy jeho rozlohu, činí to vyše 6 TISÍC ľudí na kilometer štvorcový. Šialené? Áno. Na uliciach to miestami vyzerá ako v preplnenom metre, keď sa neviete predrať davom, aby ste vystúpili.
• Kráčanie po ulici smerom rovno za nosom, stalo sa nemožným. Čakajú vás zábradlia na konci ulice, nezmyselné jednosmerky, obchvaty alebo z ničoho nič ukončené chodníky, kedy máte na výber samovražedne pokračovať popri ceste (neodporúča sa ani pre najodhodlanejších samovrahov) alebo sa pekne krásne vrátiť, skúsiť šťastie o ulicu viac vpravo alebo vľavo, a nepindať. Najviac poteší, keď prekonáte všetky takéto úskoky a čaká vás prekročiť poslednú cestu, aby ste sa dostali do parku, ktorého svieža zeleň vábi z druhej strany ulice, nájdete len malý skromný nápis: Zebra crossing closed.
Situáciu každopádne uľahčilo, keď som zistila, že všetky tie šípky subway nevedú vôbec do metra, ale sú to vlastne podchody. Tak takéto jazykového hlavolamy,ako vážne, kam to ten Hong Kong speje?
Medzi mrakodrapmi HK Islandu je táto neutešená situácia vyriešená spleťou peších nadchodov spájajúcich všetky dôležité body tejto hypermodernej štvrte.
Kráčať nimi je síce veľmi praktické (najmä v daždi), ale nehrozí nič také, že motať sa ulicami v tieni mrakodrapov a obdivovať zdola ich majestátnosť. Výhľad máte akurát na cestu, čo síce nie je až také zlé, najmä vďaka frenetickej Hong-kongskej premávke. A hlavne vďaka vtipným hong-kongským dvojposchodovým električkám, ktoré vyzerajú akoby sa kedysi pokúšali vopchať do veľmi úzkej uličky a z každej strany si urazili tak 1 m vozidla.
Toto všetko, plus fakt, že za 3 dni som nebola schopná, či skôr ochotná obetovať 70$ na mapu, spôsobilo, že som sa niekoľko krát veľmi slušne „pomotala“. To ma dostáva k ďalšiemu bodu:
• Hong Kong je neznesiteľne drahé mesto. Za ubytovanie, stravu a najmä prepravu si pýtajú častokrát toľko, koľko by sa hanbili aj v Západoeurópskych metropolách.
• A bod posledný: Hong Kong je presne ten typ mesta, ktoré nemám rada. To je také, ktoré sa nevie rozhodnúť, či je východné alebo západné. Rovnako ako Singapore alebo Kuala Lumpur, väčšinou to nakoniec dopadne tak, že si takého rozpoltené mesto z každej strany vezme skôr to horšie.
Žiadni pouliční predavači smažiaci svoje pokrmy priamo pred vašimi očami či trhy s jedlom, kde neviete, čo by ste skôr ochutnali. Reštaurácie alebo fast foody typu McDonald či KFC. Bleé.
Žiadne usmievavé ksichty domácich, ktorí vyzerajú, že sa nikdy nikam neponáhľali a ani sa nebudú a celý deň nemajú nič iné na práci len sa po vás usmievať. Uponáhľaní Hongkongčania s kufríkmi, ženúci sa za svojou svetlejšou budúcnosťou.
Naproti tomu, chrchlanie a vyplúvanie kostí na stôl zostalo.
Taký priemerný Hongkongčan ani vlastne sám nevie, čo je zač. Biznismen z modernej štvrte, ktorému v žilách drieme krv čínskych predkov – roľníkov a mastičkárov?
Ale aby som nebola taká prísna.
Hoci čumiac na mrakodrapy za Viktóriiným prístavom sa môžete kľudne cítiť ako na Manhattane, obavy o svoju bezpečnosť mať nemusíte ani o pol 1 v noci.
Naučili tu ľudí, že odpadky patria do koša a fajčiť na verejných priestranstvách je nevkusné.
Anglicky sa dohovoríte všade. Paradoxne, čím starší občan, tým je pravdepodobnosť, že bude speakovať väčšia.
Z dusna veľkomesta je vždy možné uniknúť na dáku pláž, kopec alebo do vzdialenejšej rybárskej osady. To je to, čo som tam tie 3 dni robila:)
Hostel som mala priamo v centre, na Nathan Road, jednej z najfotogenickejších ulíc HK. Priamo v jednej z jej najškaredších budov, známej ako Chung King Mansion.
Jej 15 ošarpaných poschodí je plných hotelových a hostelových izieb bez ladu a skladu. Napr. ten môj mal izby na treťom poschodí bloku A a jedenástom poschodí bloku E a neviem kde ešte. Izby sú menšie ako malé, často-krát neostáva priestor ani na medzery medzi jednotlivými posteľami a kúpeľňa je také malá, že tučnejší človek by sa tam vážne nezmestil.
Prízemie vypĺňajú obchodíky Indov, Pakistancov a Afričanov a z každého rohu počuť iný jazyk či vonia iné exotické jedlo, vytvárajúc jedinečnú multikultúrnu atmosféru.
Najbizarnejšie sú tu však výťahy. Do každého bloku vedú 2 – jeden na párne poschodia, druhý na nepárne. Tiež by to mohli niekde napísať, aby človek neostal vo výťahu úplne zmätený, že chýba jeho číslo, keď včera tu ešte prisahám bolo (áno, lebo včera ten človek išiel vedľajším výťahom). Do každého vojde tak 7 ľudí, 10 aj s Indami. Nastupuje sa tak, že ten, čo sa už nezmestil, potlačí zo zadu toho posledného, aby sa vôbec zavreli dvere. Až do vášho poschodia väčšinou ani nedýchate, lebo nie je priestor na zväčšenie objemu vášho hrudného koša. Rady sú také dlhé, že výťah sa väčšinou otočí trikrát hore dole, kým sa doňho dostanete vy a absolvujete túto lákavú cestu.
Hong Kong sa rozkladá na niekoľkých ostrovoch pospájaných metrom, avšak omnoho romantickejšie je presúvať sa na palube 2-poschodového trajektu spoločnosti Star Ferry.
Pevninskú časť predstavuje poloostrov Kowloon, ktorého srdcom je rušná štvrť Tsim Sha Tsu. Ponúka oslňujúcu prehliadku neónových svetiel a reklám visiacich nad vašimi hlavami na každom kroku.
Z jeho brehu je nádherný výhľad na Victoria Harbour pýšiaci sa najvyššími mrakodrapmi Hong Kongu. Každý večer o 8 sa začína svetelná šou, kedy mrakodrapy rozsvecujú svoje neóny a predvádzajú sa v plnej kráse. Volá sa to symfónia svetiel.
Popri brehu vedie promenáda nazvaná Avenue of Stars, venovaná hviezdam HK–ského filmového šoubiznisu. Okrem Jackieho Chana nikoho nepoznám, ale socha Bruca Leeho na opačnom konci avenue ponúka vďačné rozptýlenie v podobe turistov napodobujúcich jeho bojovú pózu.
Hong Kong island je srdcom bývalej kolónie a predstavuje prehliadku toho najmodernejšieho, čo v HK majú. S leskom ozrutných bánk, shopping mallov a finančných centier o vašu priazeň súperia spomínané električky rútiace sa preplnenými ulicami a staromódne taxíky, ktoré tu hádam jazdili ešte za čias britskej nadvlády. Južná časť ostrova ukrýva niekoľko priemerných pláží, a hoci je zamračené a voda trošku špinavá, je to aspoň miesto, kde vydýchnuť. HOCI je zamračené, HK-ské slnko nepozná hranice a zrejme ani ozónovú vrstvu nie, lebo za necelé dve hodinky lebedenia pod zatiahnutou oblohou som spečená, ako som ešte nebola.
Jadro ostrova vypĺňajú sviežo-zelené pahorky. Najvyšší a najznámejší z nich, Victoria Peak, je obľúbeným vyhliadkovým bodom na mesto. Dole sa vyberám pešo turistickou cestičkou a keďže som túto alternatívu zvolila ako jediná turistka, po 1x si v HK užívam aj trošku samoty. Aby mi nebolo tak smutno, spoločnosť mi robia dažďové kvapky rinúce sa z oblohy, sprevádzané bleskami a hromami. Do piatich minút som mokrá ako myš od hlavy až po päty. Späť na Kowloone už neprší, zato je ukážkový výhľad na blesky zúriace nad vysvietenými mrakodrapmi. Teraz len začala skutočná svetelná šou.
Pláže ostrova Lantau patria medzi najkrajšie, ale keďže celý deň zase leje, iba im smutno zamávam z okna autobusu, ženúceho sa okolo smerom k Po Lin Monastery. Vysoko na plošine Ngong Ping od tohto rušného, no idylického kláštoru vedú schody k soche Budhu sediaceho na lotosovom kvete. Aby mi nebolo ľúto, tak sa k dažďu pridá i hustá hmla, a tak Veľkého Budhu len matne tuším.
V rybárskej osade Tai O schytám ďalšiu monzúnovú prehánku a hádam už toho bolo vážne dosť.
Na posledný deň mi už nič iné neostáva, ako nakúpiť suveníry (len veľmi málo suvenírov lebo ani dolárov mi už veľa neostalo) a absolvovať všetky tie peripetie zdĺhavej cesty späť. Do pasu dostávam pečiatku s novým dátumom vstupu a začína mi plynúť ďalších 90 dní pobytu v tejto úžasnej ľudovej republike.
Na vedľajšom lôžku odpočíva, ako inak, mamina s dvoma malými deťmi a vlak urezáva kilometer za kilometrom smerom na sever. Ryžové polia sa menia na pšeničné, vegetácia odbujnieva a moja konečná v Yanzhou a ďalší plný pracovný víkend už číha za rohom. Cítim sa však oddýchnutá a zregenerovaná a nakoniec nad svojím výletom do HK rozmýšľam s úsmevom na perách. Ani ryba ani rak, no bude sa vám páčiť tak či tak :)
Hong Kong - Veľké Mesto
26.05.2010 05:18:14
Komentáre
peknee
Díky...