S blížiacim sa koncom sa u mňa striedajú nálady ako v puberte. Chvíľu uveličená, nadšená a vzrušená, chvíľu rozčarovaná, rozladená či dokonca „unavená“.Mám pocit, že čím viac cestujem, tým menej som otvorená voči novým kultúram, alebo tým menej som ich schopná akceptovať. Pamätám si, ako som v Indonézii všetko bez mihnutia oka rešpektovala, a bola z toho ešte dokonca vytešená. V Číne mi to prišlo vtipné. A tu vo Vietname je to už iba únavné. Už ma nebaví každý deň narážať na kultúrne odchylky, otĺkať sa o medzinárodné nedorozumenia. Už my nepríde vtipné, že títo ľudia myslia úplne inak ako ja. Keď som s kamošmi niekde na pive, chcem sa napiť, keď mám chuť, nie keď si s niekým pripijem a keď mi tečie sopeľ, chcem sa vysmrkať. Nechcem, aby ma oblieval studený pot vždy keď musím isť niekde na ulici na záchod. Chcem si sama zaplatiť za drink a nie donekonečna sa s niekým naťahovať, že nabudúce. A keď niekomu poviem 1. januára chcem aby rozumel 1. januára, nie 3. februára. Keď sa niekoho spýtam,či má rád psov, nechcem aby jeho odpoveď znela „Myslíš na jedenie?“
Nedávno som s mojou sestričkou Petronelkou absolvovala zaujímavý rozhovor. Sama na rázcestí sa ma pýta, čo mi dala moja cesta. Otázka nepríjemne zaskočí, ale nechcem stratiť tvár, ani zanechať v sestre dojem, že táto cesta nikam nevedie. Vypotím vágnu odpoveď, veľa slov a málo obsahu, ale večer mi to nedá spať. A rozoberám si svoj ázijský život na drobné.
Ázia ma naučila ohromnú spústu vecí. Mnohé z nich sme sa učili už na základnej škole, ale akosi sme v nich nikdy nezískali prax. Už len taká banalita ako prejsť cez cestu. Ako sa tešiť z maličkostí, a že aj tie vlastne môžu byť veľké.
Že ráno múdrejšie večera (jedno z najdôležitejších), a aké vskutku nádherné ruže trpezlivosť prináša. Vo frenetickom európskom živote máte pocit, že večer zasadíte semeno a ráno pozbierate ovocie. Farmár však v skutočnosti dlho čaká, kým strom vyrastie, a pritom stále nevie, či vôbec zarodí. Trpezlivosť je to, čo majú títo ľudia v krvi – tak prirodzené ako dýchanie je tu i trpezlivé čakanie. Tomuto som sa učila najdlhšie, ba ešte stále trpím, keď im všetko týždeň trvá.
Že život nie je vždy fér a že je to tak v poriadku. Život nám nikdy nesľúbil že bude férový. A keď sa nám niečo zlé stane, nie je to osud, ktorý by nás chcel dostať do danej situácie, ani nikto tam nad nami nám naschvál neváľa polená pod nohy a škodoradostne sa na nás nerehtá. Proste život nie je vždy fér a krivdu je možné brať pokojne a automaticky ako bežnú súčasť života.
Že najprv musíme dať, potom niečo dostaneme. Jednoduchý zákon akcie a reakcie.
Som silnejšia, odhodlanejšia, tvrdohlavejšia ako som bola predtým. Došprintovala som až do konca. Cieľová rovinka bola vcelku krušná. Cítim sa presne ako bežec, čo dobehol do finále, ale ešte čaká na rozsudok, aký čas sa zjaví na svetelnej tabuly oznamujúcej výsledky. Vyhrala som? Prehrala? Hľadím na tú svetelnú tabuľu v napätí...a viem, že mi nemá čo povedať. V živote to tak nechodí. Väčšina nášho úsilia nie je merateľná číslami. Neexistuje totiž žiadna kontrolná skupina. Žiadna Maťa, čo ostala posledné dva roky doma, s ktorou by na konci experimentu bolo možné porovnať získané výsledky.
Získala som? Stratila? Strácam tu čas? Alebo nie? Tabuľa mlčí. Ale nech sa prepadnem ak to nebol najlepší beh v mojom živote!!
Čím viac sa však rozprávam s ľuďmi, ktorý vedú tento fantastický vzrušujúci život na mnohých miestach na zemi, ktorý teraz okúšam a ktorý ma tak fascinuje, tým viacej vlastne vidím, že na ňom nie je nič fantastické či vzrušujúce. Zdanie veľa klame,lebo všetci títo cestovatelia sú ľudia, ktorí žijú pre danú chvíľu, uvoľnení, rozhľadení, primerane sebavedomí, prispôsobiví no bojovní zároveň a sú veľkú väčšinu času nad vecou a v povznesenej nálade. Chvíľu som si myslela, že cestovanie ich urobilo takýmito. Chcela som, aby aj mňa cestovanie spravilo takou. Pochopila som, že len takýto ľudia cestujú (myslím cestovanie ako životný štýl). Pri takýchto ľuďoch dlhšie trvá kým nazriete na ich pravú podstatu, pretože sami často nevidia, čo ukrývajú pod uvoľneným úsmevom. Ajay, ktorý už 4 roky nekomunikoval so svojou rodinou, nemá ani len telefónne číslo, keby aj chcel zavolať, nevie adresu svojich bratov a sestier a je dokonalým príkladom dôsledkov priveľkej vzdialenosti. Naučil sa po vietnamsky, ale keď sa stretne rodina na večeru pri stole ale priatelia večer na pive, vo väčšej skupine vietnamsky komunikujúcich ľudí je stratený. Jeho dcéra pravdepodobne vyrastie bez toho, aby sa vedela s otcom porozprávať jeho materinským jazykom. Neprizná to, a vždy je všetko fajn, ale väčšinu času sa proste cíti sám. Keď sa opýtam, či mu to nie je ľúto, odpovie: „of course, but its ok.“ A vidím, že to nehovorí mne. Ale sám sebe.
Adam sa dostal domov po piatich rokov. Zase len na necelé dva týždne. Vlastne vraví, že nešiel domov, iba na návštevu. Domov je pre neho teraz Halong. Predtým na dva roky hlavné mesto Kambožde. Predtým dáke iné. Predstavila som si jeho hotelovú izbu, už asi tretiu v poradí, odkedy obýva toto mesto, a ostalo mi smutno pri tej predstave.
Mike má 36 a vraví, že je z cestovania už unavený. Chcel by prestať, ale je to presne tá istá story, ktorú rozpráva človek, čo tvrdí, že chce cestovať, ale už pridlho žije doma usadlým životom. Teraz na to nie sú vhodné okolnosti, takáto pracovná príležitosť sa neodmieta, možno o rok. Vždy do toho niečo príde. A je ťažké zmeniť životný štýl. Opustiť domov. Alebo sa tam vrátiť.
Mily je na tom hádam ešte horšie a je pre mňa akýmsi vztýčeným ukazovákom. Pokúšala sa vrátiť domov už niekoľko krát. Vždy po čase opäť zdupkala. Naposledy do Vietnamu. Opäť je však nespokojná a asi pred týždňom dala výpoveď a vracia sa do Anglicka. Na ako dlho?
Hoci je fantastické sedieť vedľa nich na pive, a počúvať historky ako žili v Thajsku, Kórei, robili mliekára na Kanárskych ostrovoch alebo chodili v Kambodží do práce na slonovi. Keď si však zrátam jedno s druhým, nakoniec vždy vyjde prázdnota. Že je to viac o strácaní ako o nachádzaní. Každé ďalšie miesto na mape je už menej a menej vzrušujúce. Títo ľudia sú už vyhoretí. Prežiť rok v Phnom Penhe a nepozrieť Angkor Wat? „Hm, ďalší veľký chrám.“ Žiť pol roka v Halongu a neísť do zátoky? Sedíme na na promenáde a hľadíme na všetky tie nádherné ostrovy kúpajúce sa vo vode. „Nie to to najkrajšie, čo si doteraz videl?“ „Nie.Videl som už toľko krásnych miest...“
Vždy som tvrdila že cestovanie je ako droga. Doteraz som vždy videla len tu fascinujúcu stránku veci, to opojné, nádherné, extázu po dávke. Teraz mám pocit akoby som stretla starého narkomana, ktorý si to pichá len preto že by zomrel keby svoju dávku nedostal. Nenasledujú po nej žiadne extatické stavy ani nič úžasné. Ale musí si ju dať.
Ja keď sa pozriem na mapu, stále sa mi zatrepoce srdiečko a očami môžem pohládzať nespoznané pobrežie Južnej Ameriky či roztrúsené ostrovčeky Filipín. A keď mi akýsi vnútorný hlas hovorí, že je čas ísť domov, srdce sa trepe a hovorí „Nie, ešte tam, ešte tam, a tam!“ Šaliem po ďalšej dávke. Ale už som tam bola. Už naspamäť poznám ten kolobeh začiatku na novom úžasnom mieste. Najprv je všetko nové, fascinujúce, ohromné. Potom začnem naberať rutinu a to je moja najobľúbenejšia fáza. Nájdem si svoje miesto na kávu, kde kúpiť najčerstvejšie pečivo, kde majú najlacnejšie pivo a kam si ísť oddýchnuť s dobrou knihou. Spoznávate úžasné množstvo čudných i nudných ľudí a niektorých z nich začnete volať svojími priateľmi. Po čase ste v rutine úplne zabehnutý a cítite sa doma. A potom prestane prichádzať každý deň niečo nové a ohromujúce. Potom prejde ešte niekoľko týždňov. A po pár ďalších odídete. Stratíte všetkých tých úžasných čudných i nudných ľudí, ktorých ste volali svojimi priateľmi, pretože viete, že sa už nevrátite. Prídete na nové nádherné miesto. A celý kolobeh sa zopakuje. Spoznáte ďalšiu kopu fascinujúcich a veselých ľudí. Keď sa však na prstoch ruky snažím spočítať, koľko kamarátov som po roku získala, výsledok je smutný. Nepredpokladám, že ešte niektorého z nich uvidím. Internet je úžasná vec, ale vzdialenosti nezmení. A po takejto rovnici mi namiesto naplnenia vychádza iba prázdno.
Moja mamka sa pri týchto slovách isto šťastne usmieva popod fúz: áno, poď domov dcéra moja, poď domov. Ale každý tuhý fajčiar vie, ako dobre chutí posledná cigareta. A že tých posledných cigariet je akosi hrozne veľa. I ja si ešte zapálim. Poslednú cigaretu. Indiu.
Možno si poviete, že som hrozne hlúpa. Naozaj si musela precestovať celý svet, aby si zistila, že si nenašla nič???? Prejsť 10 tisíc kilometrov aby si zistila, že truhlica od pokladu je prázdna? Veda a výskum však tvrdia utešujúcu vec: i nepotvrdenie hypotézy je dobrý výsledok. Radšej namáhavo zistím, že truhlica je prázdna, ako celý život žiť v pokušení či fantazijných predstavách, aký poklad ukrýva.
A ešte vlastne vôbec nie je dobojované. Skladačka môjho puzzle sa ešte stále skladá. Posledný kúsok pravdepodobne aj tak vloží asi až návrat domov. Ešte nič nekončí.
Komentáre