Krížom krážom

Kolotoč učenia sa naplno rozbehol. Máme s Tonicom za sebou niekoľko hodín a stáva sa z nás profesionálny učiteľský pár. Naučili sme sa, ako si neskákať do reči a navzájom si pomáhať. Naučili sme sa spievať detské anglické pesničky a čo je najdôležitejšie, naučili sme sa rozumieť čínglish, čínskej verzii angličtiny. A tak tu ubieha deň za dňom v našej čínskej realite.

Zvykáme si na tie najzvláštnejšie dopravné prostriedky hrkotajúce ulicami. Zvykáme si na zvedavé pohľady, všade kam sa pohneme. Naučili sme sa, ktoré pivo sa dá piť, a ktoré nie. Pochopili sme, že  smeti sa vyhadzujú len tak, na ulicu. Proste položíme naše vrecko s odpadom vedľa iných povaľujúcich sa vreciek. Niektorí sa zjavne ani nenamáhajú dať odpad do vrecka. Potom ich asi niekto odprace, lebo keď sa poobede vraciame z officu, už tam nie sú. Už vieme, že teta, ktorá sedí celý deň vo výťahu a stláča gombíky neušla z miestneho psychiatrického zariadenia ale jednoducho si plní svoju každodennú prácu. Rovnako ako štyri slečny stojace v rovnošatách pri vchode do reštiky tvrdo pracujú tým, že poctivo zdravia každého prišelca Nihao a odšelca Cajtien. Rovnako ako 5 navigátorov v uniforme pripomínajúcej minimálne generála riadiacich  „premávku“ na malom neplatenom parkovisku. Zvykáme si aj na to, že každý chlieb je sladký a to čo vyzerá ako saláma je vlastne lančmít. Aj na to, že z pitia kávy sa stalo utrpenie namiesto pôžitku. Dokonca sme objavili v obchode  maslo a syrokrém. Drahé aj na slovenské pomery. A je jedno, či kúpite maslo alebo syrokrém, chutia rovnako. Mlieko predávajú iba v darčekových baleniach. Samozrejme, je sladké.

Objavili sme Disco. Asi to tu ale nie je veľmi obľúbená zábavka. Keď sa pýtame dievčat, odvetia: „Áno, viem, v meste by mala byť jedna. V živote som tam nebola.“ Niečo ako krčmu, klub, či bar som tu ale nevidela. Keď sa pýtame dievčat, odvetia: „Čo je to klub?“

Závratným objavom bolo zistenie miesta, kde sa vlastne nachádzame. Nebyť Tonica asi si doteraz myslím, že som v Jiningu. Z Pekingu sme šli vlakom do Yanzhou, najbližšie mestečko k našej destinácii, kde stoja ďiaľkové vlaky. Odtiaľ nás viezli autom, ako sme si obaja mysleli, do Jiningu. Kúpila som aj mapu, samozrejme je len po čínsky, a tak sme si týždeň mysleli, že je to mapa Jiningu. Keď sme však študovali Google Earth, nijako tá mapa zrazu nesedela s tým, čo sme videli na obrazovke. Chvíľu sme maturovali, otáčali mapu, otáčali obrazovku...až sme zistili, že naša destinácia je Zoucheng. Mysleli sme si, že do akého zapadákova ideme, a nakoniec skončíme ešte vo väčšom. Jining je aspoň mesto. To sa, žiaľ, o Zouchengu nedá povedať. Už chápem, že tu v živote nevideli bieleho. Čo by tu ten blbec aj robil :D Ale prvotné rozčarovanie sme prekonali, aspoň máme ďalšie mesto, kam pôjdme na výlet, a to pozreť sa, ako to naozaj vyzerá v takom Jiningu :)

Večera či obed je ešte stále zakaždým prekvapením. Ešte sme nejedli v reštike dva krát to isté hádam. Nečudo, veď zoznam vecí, ktoré tu jedia, nemá konca. V nedeľu sme jedli asi zatiaľ v najluxusnejšej reštike. Baraninu. Priniesli ju surovú a na tenučko nakrájanú. Každý si ju varil vo vlastnom kotlíku priamo pred sebou. Namočená v sladkastej arišidovej omáčke chutila celkom dobre. K tomu sme si mohli variť v kotlíku všeliaké iné veci. Väčšinou nevieme, čo to bolo. Nejaké riasy, hnedé kocky, oranžové pásiky, hríbiky, zelené trávy a podobne. S Tonikom sme si toho v kotlíku uvarili pomerne dosť. Väčší problém bol dostať to z kotlíku do úst. Všetko bolo neforemné a slizké a nakoniec zostalo v kotlíku :)

Vtipná večera bola aj v piatok, keď z troch chodov, ktoré priniesli, najlepšie chutil kravský žalúdok v octovom náleve s lotosovým koreňom. Dokonca som už prišla aj na pôvod  môjho neobľúbeného smradu z predošlého pobytu v Číne. Vtedy ma sem tam na uliciach Šanghaia či Guilinu napínalo. Aj teraz keď ma postavili nad kotol a prinútili to ovoňať ma naplo. Vyliezlo z toho hnusné tofu.  Ale opražené a v dákom náleve, každopádne chutilo lepšie ako voňalo. Ďalším kulinárskym zážítkom bola čínska birthday party trinásťročnej Tonicovej študentky, kde sa torta jedla paličkami :)

Aby toho nebolo dosť, počasie si zmyslelo, že na jar je v marci v tejto zemepisnej šírke ešte priskoro, slnko si našlo lepšiu zábavku ako svietiť a z +15 sme sa zrazu zobudili do príjemných -5. A tak raz večer si aj husto posnežilo a ráno bývajú zamrznté mláky. 

Ja a moja  jarná bundička to berieme ako výzvu, lebo máme výzvy rady a ešte lebo nemáme na výber. Najsmutnejší na celej tejto situácii je fakt, že Číňania sú buď mimoriadne otužilí alebo  na vrtochy počasia mimoriadne zvyknutí, čo my Slovácii (môžem prehlásiť po dvojtýždňovom experimente) nie sme. Škoda, že nepíšem moju diplomovku o kultúrnej diverzite teraz. Každopádne dôsledkom tohto sa v budovách, bytoch, reštavráciách a kanceláriách zjavne nekúri a nikto neváha nechať na učebni dokorán otvorené dvere. A tak sme sa ja a moja jarná bundička stali natoľko nerozlučné priateľky, že ju vyzliekam len pred spaním. A tak v nej učím, jem, sedím v kanclíku a takto svorne si nažívame. Zato Číňania neváhajú nasadnúť na svoje elektrické biky, vložiť ruky to obrovských rukavíc primontovaných na riadidlách a preháňať sa so studeným vetrom opreteky.  

Alebo sedieť v zime na ulici na ministoličkách a mastiť čínsky šach, čo je, ako sme zistili, upgradovaná verzia našich piškvoriek. Celkovo klasický ázijský život, ktorý prebieha vždy vonku na ulici sa počasím nenecháva nijak ovplyvniť  a tak sa všade povedľa chodníkov smaží, je, predáva, čistí zelenina, opravujú bicykle a ružolícim Číňanom nezamŕza úsmev na tvári ani pri -8°C.

Jedného dňa sa opäť zjavil náš šefino Mr. Han a zrejme sa mu zapáčilo robiť nám šoféra, a tak sa s ním všade vyvážame. Učíme totiž aj v dvoch vedľajšich mestečkách, tak sme aspoň mali výlet do Yanzhou a ešte jedného ktoré neviem ako sa volá. Ukážkové hodiny učíme s Tonicom spolu, prišli sme dokonca na to ako učiť škôlkárov. Ale máme už aj každý svojich vlastných študentov. Moja obľúbená trieda je v sobotu ráno o 8, žiaci Mr. Chena. Hodiny u Mr. Weia v sobotu poobede mám menej rada, lebo jeho skupina pozostáva z dvoch 15 ročných, troch 12 ročných a štyroch 9 ročných študentov. Zladiť takéto rozdielne jazykové levely je extrémne ťažké, ak nie až nemožné. Zatiaľ čo 15roční sa mi nudia, 12 roční pracujú a 9roční nevedia o čo ide. A tak ďalej. Riadim sa zásadou „každý chvíľku ťahá pílku“ ale pripravovať si na každú hodinu materiál ako pre tri triedy ma dlho baviť nebude. Rovnako ako pre žiakov nebude užitočné sedieť dve hodiny v lavici aby pre nich malo skutočne zmysel 20 minút. Ale moji čínsky kolegovia to alebo nedokážu pochopiť alebo mi nerozumejú keď im to vysvetľujem, každopádne zatiaľ túto situáciu riešim bezúspešne. Takéto drobnosti ma tu niekedy skutočne vedia vytočiť. Hocikedy učíme absolútne bez prípravy: „Aha sú tu študenti, dajte im lesson. Ale nech je aktívna dobre?“ Pritom v triede nie je projektor ani tabuľa, takže naša power-pointová prezentácia na ktorej je založená celá hodina je v háji a je tam natrepaných 40 žiakov aj s rodičmi. Ktorí ešte k tomu nerozumejú po anglicky. A pracuj. A potom, že nie všetci študenti sa dostali k slovu. Je to ako snažiť sa uvariť párky bez párok.  A very famous English book z ktorej učíme na regulérnych hodinách je zúfalo hrozná a tak mi neostáva nič iné ako si aktivity vymýšlať sama, čo je bez internetu tiež riadna skúška mojich kreatívnych schopností. Ale okrem týchto nepríjemností ma tu učenie baví, študenti sú väčšinou snaživí a všetci ľudia milí, takže fajn. Niekedy sa stane, že sa dostanem do dobrej triedy kde študenti dobre rozprávajú a vtedy si to naplno užívam.

Keď učím, stáva sa zo mňa úplne iná osoba. Maťa ako ju poznám z bežného života, ktorá sa ako študentka hanbila ozvať na hodine a pri prezentovaní seminárok mala brutálnu trému by učiť nemohla. Keď sa však postavím pred triedu, tak tam pred tabuľou stojí niekto iný. Neviem kde táto osoba bola doterajších 23 rokov :) Ale je fajn, že som ju objavila.

Keď sa to viacej ustáli bude dobre. Víkendy budú vždy ako sa zdá veľmi busy, od rána do večera. Ale za to máme pondelky -utorky voľno, a obaja naraz, čo je niečo, v čo som ani nedúfala. A tak sme premenovali pondelok na sobotu a dnes v utorok máme nedeľu. A život ide ďalej. Včera sme objavili na prechádzke mestom zábavný park. Je tam mini London eye a húsenková dráha, ktorá vyzerá skutočne nebezpečne. Hlavne preto, že celá tá konštrukcia vyzerá, že do hodiny spadne.

Neskôr nám Maddy prezradila, že nie sme jediní, ktorí si to myslia a preto tieto atrakcie nie sú funkčné. Škoda. Okrem nich sú v parku tradičné čínske altánky, minijazierko na ktorom si možno požičať ľodku  a množsvo železných cvičacich zariadení, na ktorých možno robiť brušáky, bicyklovať, behať, prípadne sa krútiť a hojdať, otáčať alebo hádať na čo to pre pána jána je. Primyslieť si k tomu slnko a stromom pridať zeleň a bolo tam veru pekne.

Ďalším bodom programu bolo objaviť vlakovú stanicu, o ktorej nám dievčatá tvrdili, že tu nie je. Cestou k nej sa motáme zastrčenými smrďatými uličkami a nechávame sa znovu a znovu a šokovať čínskym životom.

Vlaková stanica existuje a funguje ako má a tak spokojní ukončujeme výlet. Od neúnavnej kotlikárky- šiltovkárky pred naším domom,ktorá tu od vidím do nevidím vypeká, či sneží či fúka, kupujeme pikantnú zeleninovú placku. Obed pre dvoch za 8 korún. Pri vedľajšom stánku je veselo a štyria šikmookí chlapíci tu nevídaným spôsobom vyrábajú popcorn.

Tak kupujeme saklík na večer k ďalším častiam Bigbangu. Samozjreme, je sladký. Ale jeme ho paličkami a močíme do soli. K nemu sa podáva nový druh čínskej pálenky. Bambusová. Za 18 slovenských korún. V peknej zelenej fľaštičke na kľúčik. Uvidíme, či ráno uvidíme :)

09.03.2010

Dnešný deň bol plný prevratov. Po prvé som prvý krát bez budíku vstala už o deviatej. Po druhé sa telo povzbudené bambusovými vitamínmi cíti svieže a plné života. Po tretie, hoci je stále -8, svieti slnko. Po ďalšie sme absolvovali veľmi príjemný výlet do ďalšiho parku, pravdepodobne ako prvý Slováci zdolali 300metrový Mt Teishan, ktorý sa v ňom nachádza (veľká škoda, že vlajka ostala doma)  a našli ďalšie príjemné miesto kde sa dá zabiť voľný čas v prípade pekného počasia ( čo nebol dnešný prípad, lebo fúkal taký hurikán, že Trnava sa s hanbou môže schúliť do kúta)

Zhora je nádherný výhľad na mestečko s uhoľou elektráreňou v pozadí. Slza nám vyhŕkla pri tomto dojímavom pohľade. Už nám je aspoň jasné, prečo je všetko pokryté nezničiteľným prachom.

Tiež sme sa dnes naučili separovať odpad. Za prázdne pivové flaše nám v zberni za naším domom, ktorú sme pred tým považovali za smetisko dali dva a pol yuanu, čiže na ďalšie pivo :)

Zistili sme , že v Číne rastú umelé stromy a kvitnú umelé kvety. Vážne, blázni tí Číňania.

V knihkupectve zistili, že k naším knihám existuje aj Teacher´ s book a workbook, čo neskutočne uľahčí prácu a naznačili dievčatám, že odmietame učiť, ak nám ich nekúpia. Kúpili sme si diáriky a kľúčenky, panvičku a predlžovačku, a ďalší highlight dňa: kábel na spojenie laptopu s telkou a tak môžeme pohodlne sledovať ďalšie časti našeho už teraz obľúbeného seriálu –Big Bangu. Ono sa to nezdá ale tento hlúpy káblik nás dosť potrápil a na tretí krát kupujeme dokonca správny. Čas na oslavu!! :D

Po ďalšie sme otestovali práčku, konečne nalepili zrkadlo do kúpeľne a najdôležitejší moment dňa tradáááááááááááá prišiel ujo a máme internet na byte!!! Síce ho nemôžeme používať naraz a tak si striedame  káblik, ale internet je doma :)

K tomu sa ešte našla od včera záhadne stratená mapa a pekný deň za nami. Áno, toto sú prevraty nášho jednoduchého čínskeho života :D

10.3.2010

Streda. Prvý pracovný deň nášho týždňa. Oteplilo sa na 10°C. Tonic na výlete v múzeu, ja ostavám doma oddychovať.  O pol tretej stretnutie s Mr. Chenom v office. Predstavuje mi knihu, z ktorej chce aby som učila. Páči sa mi oveľa viac ako New concept English, ktorú naša company používa a hoci sa ho Maddy na ňu snaží nahovoriť, ja s radosťou prikývnem na znak ochoty  pracovať s novou knihou. Bolo by síce oveľa jednoduchšie učiť všetky skupiny z tej istej učebnice, ale aspoň raz týždenne budem učiť dačo normálne. Navyše sa posunul čas z ôsmej hodiny rannej na desiatu, čo ma teší rovnako. Potom sa dostávame s Mr. Chenom do konfrontácie kôli výslovnosti, čo mi príde nesmierne vtipné. Že moja výslovnosť je iná ako sú deti  zvyknuté a preto hoci použijem známe slovíčko mi nerozumejú. Neni divu, keď kite vyslovím kait ako sa má a nie ket, ako to robia oni. Ja si na to už celkom zvykám. Raz som si pol hodinu myslela, že sa s Maddy-ným frajerom bavíme o medzinárodnom festivale mačiek. Bolo mi to síce divné, ale vravím si: dievča, si v Číne, veci tu sú divné. No a potom, že nespýtaj sa dáku blbosť:D Potom som zistila, že divne vyslovujem nie len celé slová, ale aj hlásky ako t, p, k. A že by som mohla začať vyslovovať ich ako oni :) To mu však už nevysvetlím, že to nebude také ľahké.  Ako vždy, ukončujem debatu formulkou: I will do my best. Hlavne, že oni moje meno vyslovujú Madyna :D

Maddy nám kúpila horčicu. Včera sme sa jej pýtali, či to tu majú, a divila sa, že nám to chutí. Keď nám podávala malú fľaštičku s riedkou žltkastou tekutinou, ani za svet by nás teda nenapadlo, že je to horčica. Je na francúzky štýl a brutálne štípe, ale na počudovanie, chutí ako horčica...len tá konzistencia nám nejde do hlavy. Keď sa pýtame či tu jedia  majonézu, dozvieme sa, že áno. Deti ju majú radi v ovocných šalátoch. Wtf? :) Krajina nekončiacich sa zázrakov :D

Na nedeľu nám pribudli ďalšie pravidelné hodiny. To značí úspech a že sme nalákali ďalších študentov. Naproti tomu dnešné ukážkové hodiny boli zrušené a tým pádom máme zas voľno :) Vyberáme sa do banky otvoriťsi účet. Zdĺhavé peripetie, ale máme embosovanú čínsku debetku. Nanešťastie dačo ako Visa alebo Mastercard nemajú, tak máme UnionPay, čo sa obávame, že nebude fungovať nikde inde iba v Číne. Čo je najvtipnejšie, otvorené máme účty na  mená Martina alebo Anton. Priezviská  sa nebrali do úvahy. Na to Tonic rozpráva vtipný príbeh ako ho v Usa v jednom hosteli ubytovali pod menom Preukaz Vodičský :)

Po krátkej prechádzke cez Cultural Square sa ide na výbornú večeru. Sladké kuracie mäso s hroznom, surové zemiaky, a rybka. Dokonca mi začína chutiť i tá teplá voda, ktorú volajú polievkou. Pritom rozšľahané vajce, ktoré v nej pláva bolo niečo, čo som predtým nemohla ani cítiť. V rôznych jedlách už začínam cítiť nové chute. Pred tým mi prišlo všetko na jedno kopyto. Je sranda ako sa chuťové poháriky vedia prispôsobiť. I surové zemiaky mi už zachutili a pýtam sa dievčat na recept. Chvíľu sa mi to snažia vysvetliť, ale potom sa dohodneme, že raz budeme spolu variť. Tak už sa teším :) Prišla som aj na to, čo je to tá zvláštna príchuť, ktorá mi vadí v každom jedlo. Zázvor. Nemám rada zázvor. Číňania asi áno. Som si však celkom istá, že kým sa dostanem na SK, budem zázvor zbožňovať. Rovnako ako plno iných divných vecí. A do mäsa budem pridávať hrozno či do ovocného šalátu majonézu :) A vidlička mi bude padať z ruky a zdať sa neforemná :D A parížsky šalát,  o ktorom s Tonicom dosť často snívame, nám nebude chutiť.

Asi po prvý krát mám dnes tunák v Zoučengu naplno pocit, že si to tu začínam obľubovať a bude nám tu dobre. A zapadajúce slniečko odráža môj širokánsky úsmev. Opätovne sa prestávam sa na veci dívať európskymi očami a pozerám sa srdcom.  A konečne vidím dobre :)

Dovidenia do dalšieho článočku pritelia :)